Čo stihnete v priebehu dňa za 12 hodín, 58 minút a 7 sekúnd? Roman Bak za ten čas dokázal pokoriť 100 kilometrový Ultra Trail Cape Town v Juhoafrickej republike. Napriek tomu, že okolnosti nehrali vždy v jeho prospech, manželka Simona a jeho pozitívna osobnosť ho, aj cez bolesť a slzy, dotiahli do vysnívaného cieľa. Na štart sa postavil ako jediný Slovák. Konečné 11. miesto v jeho kategórii a 7. pozícia medzi mužmi sú len špičkou príBEH-u, ktorým si, ako víťaz sám nad sebou, prešiel.
Rekordnou vzdialenosťou, ktorú v rámci ultra behov Roman Bak absolvoval, bolo 88 kilometrov na víťaznom Štefánik traile. Každý, kto „Bakiho“ pozná, vie, že ak sa rozhodne pre bežecké dobrodružstvo, postaví pred seba novú výzvu. Nad Kapským Mestom rozmýšľal už dávnejšie, ale definitíva padla zhruba pred rokom, keď sa o tom začali baviť s kamarátom Filipom Kušnírom.
Skôr, ako sa s Romanom Bakom, vydáme na trať, nemôžeme opomenúť jeho prvého „súpera“, ktorý s behom nemá nič spoločné, no dal mu poriadne zabrať. Juhoafrická republika má voči Slovensku zavedenú vízovú povinnosť. Papierovačky sú samostatným maratónom a stále nemáte istotu, že súhlas na konzuláte vo Viedni na návštevu krajiny dostanete. „Prvú žiadosť mi zamietli, preto som musel vycestovať do Viedne ešte raz. Nakoniec to neľutujem, lebo popri vybavovačkách som si aspoň dobre zabehal, či už vo Viedni alebo v našich Tatrách,“ reagoval s úsmevom Roman Bak.
Roman Bak bežal v Kapskom Meste ako jediný Slovák. Zdroj foto: sportograf.com/archív Roman Bak.
Súčasťou prípravy na ultra trail boli tréningové kilometre, ktoré chcel pred Kapským Mestom zúžitkovať na maratóne v Mníchove. Dva týždne predtým však navštívil Zanzibar a do Nemecka nakoniec nevycestoval, pretože v rodnej krajine Freddieho Mercuryho ho zlomili tráviace problémy. „Mrzelo ma, že som v Mníchove nebežal, lebo to bol prvý maratón, na ktorý som sa pripravoval naozaj intenzívne. Nabehané kilometre mi však v nohách ostali…,“ vysvetľoval Roman, ktorý sa postupne začal špecializovane pripravovať v technických terénoch a kopcoch, kde týždenne nabehal 120 až 150 kilometrov s 3 000 – 5 000 výškovými metrami.
Roman Bak vníma každú z bežeckých destinácií s originálnymi emóciami. Jednu zažil hneď po prílete, keď si požičal v požičovni auto, s ktorým potreboval prejsť v 5-miliónovej metropole z jedného konca mesta na druhý. To by až taký problém nebol, ale v JAR sa jazdí po ľavej strane, čomu je prispôsobené aj vozidlo a našinec potrebuje chvíľu, aby si zvykol, že všetko musí robiť opačne. „Väčšiu trému som zažil asi len pred 10 rokmi na štátniciach. Cestu som však zvládol a odmenou mi bolo ubytovanie v dome s výhľadom na Stolovú horu,“ dodal Roman.
Stolová hora nad Kapským Mesto je magický pôsobiace miesto. Zdroj foto: pixabay.com.
Pri tak náročnej a hlavne nevyspytateľnej misii, ako je 100-kilomentrový ultra trail, rozhoduje o úspechu alebo predčasnom konci každý detail. Napr. podceniť nemôžete ani vplyv slnka. Roman Bak si počas prvých dní dával pozor, aby mu neodčerpávalo energiu a pred úpalom sa chránil krémom s faktorom 50. „Akurát dve minúty pred štartom som zistil, že som si ho zabudol na poličke v izbe…“ pridal ďalšiu z príhod Roman. Dodáme, že podľa predpovede počasia malo byť v deň pretekov zamračené, ale domácim meteorológom predpoveď nevyšla a „na oblohe nebol ani jediný mráčik…“
Vlastnú kapitolu tvoril profil trate v okolí Kapského Mesta. Stovka kilometrov a prevýšenie takmer 5 200 metrov síce vzbudzujú rešpekt, ale stále sú to len čísla, ktorým realita dáva úplne iný rozmer. „Ak by som si profil naštudoval dopredu, nie som si istý, či by som sa na tieto preteky prihlásil. Prvé kilometre to bol ľahký trail, ktorý sa postupne menil na ostré skaly a korene, ale stále to bolo v medziach. Rovnako tomu tak bolo pri behu cez oceán a po pláži v piesku, hoci som ho mal potom všade. Všetko sa zmenilo s nástupom extrémnych balvanov. Niekde viedla trať len po rebríkoch, inde sme museli zapájať prvky lezenia. Milujem náročné zbehy, ale 30 – 40%-tné klesania dali zabrať aj mne. Ak si to chce niekto v našich končinách vyskúšať, nech vybehne po skalách na Oblík…“ referoval Roman.
Úvodných 25-tich kilometrov opísal ako časť, ktorú si užíval, najmä scenériu okolo vrchu Levia hlava. Trať začala postupne gradovať a na troch kilometroch nastúpali 1 000 výškových metrov. Keď chcel pri stúpaní na Stolovú horu reagovať na zvyšujúcu sa záťaž magnéziovými tabletami, zistil, že mu počas behu museli vypadnúť. Mal síce k dispozícii gély, či soľné tablety, ale do najbližšieho hlavného dropbagu ostávalo 30 kilometrov a kvôli kŕčom musel radikálne spomaliť. „Vtedy sa začal najťažší boj v mojej hlave. Čakalo ma ešte 75 kilometrov a 9 hodín pretekania. Priznám sa, myslel som aj na to, že preteky vzdám. Chvíľu som si v hlave pripravoval alibi, čo poviem doma manželke, priateľom, sponzorom… Nakoniec som si povedal, že dobehnem do dropbagu na 55-tom kilometri a potom uvidím, ako sa budem cítiť,“ vpustil nás do svojich myšlienok Roman.
Počas takmer trinástich hodín na trati zviedol Roman Bak viacero bežeckých súbojov. Zdroj foto: archív Roman Bak.
V dropbagu sa mohli pretekári prezliecť, prezuť, schladiť sa a doplniť zásoby. Mimochodom, počas behu doplnil 20 litrov tekutín (voda, iontový nápoj, Red Bull, kola) a zjedol 14 energetických tyčiniek, k tomu banány, melóny a „veľa gumených cukríkov.“
Tu si treba uvedomiť, že v Kapskom Meste sa predstavili aj viacerí profesionálni bežci z elitnej TOP 10 na svete. „Predtým som ich maximálne sledoval na Instagrame alebo sme si napísali pár slov a zrazu som s nimi pretekal. Bolo to pre mňa zážitkom,“ priznal Roman.
Hoci na trati si boli všetci rovní, rozdiel bol v tímovej podpore. Kým oni sa mohli spoľahnúť na svoj vlastný štáb, ktorý im celý proces pomohol urýchliť a tým pádom ušetriť aj energiu, Roman Bak bol na všetko sám, no pomocnú ruku mu podali organizátori. „Organizátori boli neskutoční! Ľad mi sypali všade, kde sa len dalo a práve extrémne schladenie mi pomohlo. Dokonca som počas prestávky stihol dať aj rozhovor pre televíziu, ktorá preteky vysielala naživo. Telo sa opäť nakoplo a vtedy sa začal môj príBEH, ako tomu hovorím,“ reagoval dobre naladený Roman.
Impulzom bolo pre neho i to, že veľa súperov ho v čase, kedy mal krízu neobehlo, dokonca od niektorých si do 55-teho kilometra stihol vziať pozície späť. Do druhej polovice pretekov vybehol odhodlaný a pozitívne naladený. Pre ďalší z takmer osudových zážitkov doplníme, že súčasťou povinnej výbavy každého bežca musel byť mobilný telefón.
Romanovi Bakovi sa ponúkali aj takéto výhľady… Zdroj foto: archív Roman Bak.
Počas behu informoval cez sociálne siete o dianí na trati zhruba vždy po 10-tich kilometroch. Na 70-tom kilometri mal od manželky Simony na messengeri dvadsať neprijatých hovorov. „Hneď som jej volal. Opýtala sa ma, či som v poriadku, lebo v priebežnom poradí je informácia, že ma diskvalifikovali, preto sa zľakla, či sa mi niečo nestalo,“ začal riešiť Roman záhadu.
Záhadu pre to, lebo stále bežal, stále pretekal a o ničom nevedel. Na občerstvovačke mu povedali, že ho evidujú na trati a má bežať ďalej s tým, že sa to pokúsia rozlúsknuť. Vysvetlenie sa nakoniec našlo. Bežci mali dva čipy. Prvý vo vaku (ktorý mu vypadol) a druhý na štartovacom čísle. Do 80-teho kilometra bežal náš reprezentant desať kilometrov v neistote, ale keďže sa všetko vysvetlilo, mohol pokračovať do finále…
Ako znovuzrodený zvládal kilometer po kilometri bez väčších ťažkostí. Ako hovorí, nohy mu išli brutálne. Až päť kilometrov pred cieľom dobehol pred „stenu“. „Keď som videl organizátora na vrchole ako kýva spôsobom – veď už len tu treba vybehnúť, skoro som sa rozplakal. Vtedy som zavolal manželke, ktorá ma povzbudila, dodala energiu a vďaka jej podpore som toto posledné stúpanie zvládol,“ opäť raz Roman potvrdil, aká dôležitá je pre neho rodina a podpora, ktorej sa mu dostáva od manželky Simony.
Počas behu čerpal Roman Bak energiu aj z hudby. V závere mu robil spoločnosť predovšetkým Majk Spirit a jeho Primetime. „Na konci som súperil s jedným domácim bežcom o elitnú desiatku. Všetci sme toho mali dosť, tak som si emócie ventiloval pesničkou od Majka Spirita. Keď hovorím, že ventiloval, tak predstaviť si ma treba, ako vrieskam na plné hrdlo. Neskôr mi spomínaný juhoafrický pretekár súkromne písal, že rozmýšľal, či som sa v tej chvíli nezbláznil, ale potreboval som bojovať a toto mi naozaj pomohlo,“ pridal ďalší z príbehov Roman.
Pri záverečnom zbehu chlapsky priznal aj slzy v očiach. Hoci je známy tým, že zbehy sú jeho silnou devízou, pri extrémoch v okolí Kapského Mesta dostal poriadne zabrať aj on. V cieli ho striasla zimnica a nevyhlo sa mu ani zvracanie, no nad celým utrpením bol pocit šťastia. „Najväčším víťazstvom pre mňa bolo, že vtedy, keď som neveril, že preteky dokončím, som porazil vlastnú hlavu a nevzdal to,“ zdôraznil Roman Bak.
Po dobehnutí do cieľa sa však jeho príBEH neskončil. Úlohou organizátorov bolo priviezť osobné veci bežcov z dropbagu do cieľa. „Moju tašku zabudli, preto sa po ňu museli vrátiť. Stálo ma to dve hodiny ďalšieho čakania,“ usmieval sa Roman. Po ceste sa rozhodol zastaviť v jednom svetovom reťazci s rýchlym občerstvením. Dostal chuť na hamburger a hranolky. „Obsluhe trvalo skoro hodinu, pokiaľ mi ich priniesla,“ komentoval s nadhľadom a v dobrej nálade Roman, ktorý spálil 9 000 kalórii a prvýkrát sa, aleže naozaj schuti, najedol až o dva dni, kedy mu to telo dovolilo.
Roman Bak nie je žiadny začiatočník. Za sebou má viac ako 50 Spartanov, vrátane svetových šampionátov, vybehol na grécky Olymp, odbehol 82-kilometrový ultra beh na Kanárskych ostrovoch, absolvoval viacero triatlonových Ironmanov, Štefánik trail sme spomínali… A napriek tomu hovorí vždy o posúvaní vlastných limitov s pokorou! „Učím sa každými pretekmi. Pri takto dlhých tratiach sa dá veľa veci predvídať, ale nedá sa všetko naplánovať. Dôležité je naučiť sa zvládnuť krízy. Nech príde, jedna, dve, tri… U mňa sa to potom prepája aj so súkromným a pracovným životom, kde som mentálne odolnejší. Viackrát som na trati pri rôznych pretekoch trpel a nebolo mi všetko jedno, ale robí ma to silnejším a za to som športu, ktorý robím, vďačný,“ zdôraznil na záver Roman Bak.
