World Championchip Spartan Race v americkom stredisku Squaw Valley potvrdil povesť, ktorá ho predchádzala. Organizátori najťažších pretekov v terénnom prekážkovom behu na svete nedarovali jeho účastníkom nič, absolútne nič. Dobehnúť do cieľa znamenalo poctu, ktorú si museli poriadne oddrieť a častokrát aj vytrpieť, navyše prísna rozhodcovská ekipa dohliadala na každý detail, o čom vedia svoje napríklad Peter Žiška alebo Michal Ivančo, ktorý reprezentoval Slovensko spolu s ďalším Vranovčanom Romanom Bakom.
Prvé prekvapenie na členov Spartan Patriot Teamu Slovakia čakalo dvanásť hodín pred pretekmi, kedy zistili, že ich mená nefigurujú v zozname elitnej vlny. „Pravidelne nám chodili mailové správy, problém nebol ani s ubytovaním, mali sme pocit, že všetko je v poriadku. Nebudem klamať, keď sme naše mená nenašli v štartovke, nebolo nám všetko jedno. Nominovať sa na majstrovstvá sveta do USA a nesúťažiť s najlepšími pre administratívne nedorozumenie by nás mrzelo asi ešte poriadne dlho. Nakoniec sme išli za hlavným rozhodcom, ktorý nám povedal, že ak máme mincu a sme v systéme, pri registrácii žiadny problém nebude, čo sa aj potvrdilo,“ vysvetľoval Michal Ivančo.
Organizátori nielenže nedarovali nič pretekárom na trati, ale pohrali sa s nimi už pred štartom, ktorý posunuli o 40 minút. Hymna, predstavenie desiatich najlepších borcov, rozhovory do televízií, helikoptéry nad hlavami, jednoducho americká šou… „Problém bol v tom, že sme tam stáli v teplote 2°C a po rozcvičke sme vychladli. Na trať sme teda nevybiehali ideálne zahriati, ale podmienky boli pre všetkých rovnaké,“ pripomenul M. Ivančo.
Na najlepších svetových Spartanov čakalo 25 kilometrov s najvyšším bodom 2 745 metrov nad morom a práve vysoká nadmorská výška v dejisku Zimných olympijských hier 1960 si u mnohých vybrala svoju daň. „Hneď pri prvom výkluse v USA som cítil, že sa mi dýcha ťažšie. Priamo na trati sme sa s Mišom Ivančom stretli približne na treťom kilometri a obidvaja sme konštatovali, že sa nám beží ťažko. Napriek tomu, že sme boli pripravení dobre, nedokázali sme zo seba dostať výkon na hranici našich možností. Jednoducho, nadmorská výška sa ukázala ako oveľa väčší fenomén, než som si myslel,“ komentoval novú skúsenosť Roman Bak, ktorý sa začal predierať dopredu po tretej prekážke – rúčkovaní, kde na namrznutej konštrukcii viacerí popadali ako hrušky. „Okrem toho, začiatok bol veľmi rýchly. Ak by som nevedel, že pred sebou máme 25 km, podľa tempa by som si povedal, že nás čaká krátka kilometrová trať,“ usmieval sa R. Bak.
K atmosfére na trati treba napísať, že s pribúdajúcimi kilometrami stúpali výškové metre, aj náročnosť prekážok. V porovnaní s Európou boli vyššie alebo ťažšie a nosili sa na podstatne dlhšiu vzdialenosť. Bonusom bolo vysokohorské jazero s 5-stupňovou vodou. Viac ako jej teplota robila našim športovcom problémy plávacia vesta. „Povedal som si, že keď v pohode preplávam Domašu, plávaciu vestu nepotrebujem. Organizátori mi však vysvetlili, že ju musí mať každý a výnimka sa urobiť nedá. Možno sa niekomu táto „prekážka“ zdá jednoduchá, ale plávať v ľadovej vode, a dôraz kladiem na ľadová, nie je žiadna zábava. Práve tu mnohí kolabovali a ich dobrodružstvo sa skončilo v rukách ošetrujúcich lekárov,“ opísal podmienky R. Bak. Keďže M. Ivančo má za sebou skúsenosti s triatlonom, na vodnú „prekážku“ si trúfal. „Určite by som tento 200-metrový úsek preplával skôr, ale vadila mi záchranná vesta. Keď som plával dopredu, dusila ma na krku, a tak som to skúšal na chrbte. Verím, že v extrémne chladnej vode mnohým pomohla, no mňa skôr spomalila. Ak mám povedať za seba, cítil som, že po tomto kúpeli som bežecky ožil, ale netrvalo to dlho,“ konštatoval M. Ivančo.
Séria s plazením popod ostnatý drôt, preskakovaním prekážok, preliezaním šikmej steny, či jej podliezaním popod vodu nebola iba o strate tempa. „Viacerí sa po vybehnutí z vody nestihli zohriať a keď sa mali kotúľať popod drôt, dostávali závraty. Pravdou však je, že v živote som sa toľko nenaplazil, ako v Amerike,“ porovnával už v dobrej nálade M. Ivančo.
Finále pre súťažiacich prišlo pred cieľom. Pred rúčkovaním po konštrukcii v kombinácii laná – tyče – kruhy sa už musel skloniť aj R. Bak, ktorý robil burpees iba na tejto jedinej prekážke. „Aby sa nepovedalo, že som prešiel celú trať čisto,“ smial sa počas nášho rozhovoru nad pressom s mliekom.
Predtým však čakalo na všetkých peklo – viac ako 30-kilové vedro naplnené kamením, ktoré museli vyniesť do kopca. „Keď som ho uvidel, tisli sa mi do očí slzy. Stopoval som si to a trvalo mi to 16 minút! Navyše, dobehol ma Filip Kušnír a chvíľu sme sa poriadne naťahovali, kým som sa od neho opäť odpútal. Len pre dokonalejší obraz o konkurencii dodám, že chlapi z prvej desiatky s rovnakým vedrom do rovnakého kopca vybehli,“ pridal ďalší zážitok R. Bak.
Na vedro s kamením najviac doplatil Slovák Peter Žiška. Keď dobehol k tejto prekážke, bol celkovo siedmy. Vyšľapal kopec a na jeho vrchole ho rozhodcovia vrátili späť, lebo vedro nemal naplnené podľa pravidiel… „Keď sme sa to neskôr dozvedeli, dávali sme pozor, aby sme toto pravidlo neporušili. Vedro malo dve dierky, po ktoré sme ho mali naplniť. To však nikto z nás nevedel, a tak sme ho naplnili až po okraj, čím sme si pridali niekoľko kíl navyše. Ak mám hovoriť za seba, desaťkrát som ho musel položiť na zem, aby som si oddýchol a hlboko v sebe našiel nový rezervoár síl,“ dodal M. Ivančo.
Hoci M. Ivančo dobehol do cieľa na 55. mieste, v konečnom poradí figuroval na 58. priečke, čo spôsobila penalizácia jeden a pol minúty za burpees, ktorých musel na trati urobiť 90. „Keďže všetko snímali kamery, rozhodcovia mali každý detail pod kontrolou. Predpokladám, že v tom vypätí som sa niekde sekol a hoci v tom nebol žiadny úmysel, penalizáciu som prijal. Verím, že ak by som nemusel robiť 60 burpees, pričom najviac ma mrzí nezapichnutý oštep a darilo by sa mi viac bežecky, mohol som atakovať pozície na hranici 25. až 30. miesta. Napriek tomu som spokojný – v zdraví som dobehol do cieľa, získal som nové skúsenosti, som bohatší o ďalšie zážitky, preto cestu do Ameriky v žiadnom prípade neľutujem,“ hodnotil M. Ivančo.
R. Baka klasifikovali v cieli ako 67-ho v poradí. „Najskôr som chcel preteky dokončiť, potom som si hovoril, že by bolo fajn umiestniť sa v prvej stovke a nakoniec som si trúfal na TOP 50. Myslím si, že pokiaľ by som mal bežeckú formu, ako v Tatrách, reálne by som mohol útočiť na 30. – 40. miesto. V každom prípade som si preteky užil, s ostatnými Slovákmi sme vytvorili výbornú partiu, preto som rád, že som sa tohto dobrodružstva mohol zúčastniť,“ netajil spokojnosť ani R. Bak.
