V dňoch 12. – 14. júla sa uskutočnil XII. Svetový kongres Rusínov (Rusnákov, Lemkov). Ako delegát sa ho zúčastnil aj člen Výkonného výboru Rusínskej obrody na Slovensku a člen miestnej organizácie ROS vo Vranove nad Topľou Štefan Drozd, ktorého sme v tejto súvislosti požiadali o rozhovor.
Aké sú vaše bezprostredné dojmy z XII. Svetového kongresu Rusínov (Rusnákov, Lemkov), ktorý sa konal v dňoch 12. – 14. júla t.r. v Užhorode a Svaljave na Ukrajine?
– Bezprostredné dojmy sú emotívne podfarbené, preto sú zradné. Hneď na druhý deň po príchode domov boli rôzne, možno i rozpačité. Teraz, po niekoľkých dňoch je to trocha iné. Skôr hrajú prím fakty, a tie majú u mňa vždy prednosť.
Tak teda?
– Najsamprv si neodpustím pripomenúť, že Rusíni sú národom s bohatou a veľmi pestrou, žiaľ i trpkou a bolestivou históriou. Na to sa nezabúdalo ani na tomto kongrese. To je ten fakt najpodstatnejší.
Hovoríte o národe, na Slovensku ste národnostnou menšinou a koniec koncov nemáte nikde inde vo svete ani svoj vlastný štát…
– Ako že, vo svete?! Dejiny sa oklamať nedajú. Nikto nikdy predsa nemôže spochybniť okrem iných už len ten fakt, že Rusíni boli spolu s Čechmi a Slovákmi ako štátotvorný národ pri vzniku Československej republiky v roku 1918 po rozpade Rakúsko – Uhorska. Či snáď je to málo? Pozrite si prvý štátny znak Československa. Karpatský medveď – symbol Rusínov tam nie je iba ako chudobný príbuzný ostatným štátotvorným symbolom. Rusíni nikam neodišli, sú tu stále po dlhé veky, len teraz žijú v inej politickej konštelácii Európy a teda domovským štátom Rusínov je Slovensko. Takže my, Rusíni sme tu popri Slovákoch doma!
Ako na vás zapôsobila Ukrajina, lepšie povedané jej Zakarpatská oblasť, kde sa kongres konal?
– Podľa toho, čo a ako chceme vidieť. Zdanlivo ale aj fakticky veľké rozdiely v životnej úrovni, taká skromnosť, jednoduchosť, ba až chudoba. Ale príslovečná, nefalšovaná otvorenosť, pohostinnosť. Pôsobivé pre návštevníkov Zakarpatia sú historické centrá Užhorodu, Mukačeva, ale i Svaljavy, kde pulzuje život už v rytme európskeho trendu. So všetkým. Dediny a periférie miest … nebudem radšej hovoriť. Naši rusínski priatelia spoza východných hraníc to nemajú vôbec ľahké, veď ich na Ukrajine doposiaľ oficiálne neuznávajú ako národnostnú menšinu. Pritom táto krajina sa uchádza o miesto v Európskom dome. Práve to môže, ba myslím si, aj musí túto situáciu zmeniť.
Vráťme sa ku spomínanému kongresu. Bol predsa svetový, čo ho teda charakterizovalo týmto smerom?
– V prvom rade skutočnosť, že sa niesol v duchu odkazu a 210. výročia od narodenia významného Rusínskeho národného buditeľa Alexandra Duchnoviča, ktorý je hlavným tvorcom koncepcie samostatného rusínskeho národa na východnom Slovensku, Zakarpatskej Ukrajine a Haliči. Mimochodom, je rodákom z Topole v sninskom okrese a s Horným Zemplínom, severnou časťou Šariša, mestami Košice a Prešov ho spája veľmi veľa. Pozorne som sledoval i dianie mimo vlastného rokovania a tu mi imponovala perfektná práca organizátorov na čele s predsedom Oblastného združenia Podkarpatských Rusínov a podpredsedom Svetovej Rady Rusínov Mikolom Bobincom. Prekvapila i propagácia v mestách, kde sa počas troch dní rokovalo. Najmä množstvo plagátov, bilbordov, i veľkorozmerných… všetky sme prirodzene vidieť nemohli, ale vraj ich bolo vyše päťdesiat.
– Kto všetko sa kongresu zúčastnil a koho ste zastupovali vy, osobne ?
Všetkých dohromady asi tak 150 ľud , z toho 79 delegátov s hlasom rozhodujúcim z Poľska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska, Srbska, Slovenska, Severnej Ameriky, Čiech a Ukrajiny. Taká široko spektrálna prezentácia na celosvetovej úrovni. Ja som bol jedným zo šiestich delegátov za Rusínsku obrodu Slovenska, okrem nás tam boli ešte ďalší štyria delegáti tzv. SARO – Slovenskej asociácie Rusínskych organizácií. Pripomeniem, že súčasťou každej delegácie bolo i 5 mladých Rusínov, ktorí v rámci XII. Kongresu zasadali na svojom 6. Svetovom fóre rusínskej mládeže.
Aká bola celková atmosféra, o čom to všetko bolo?
– Kongres nadviazal kontinuálne na všetky predchádzajúce, najmä na ten XI., s odpočtom toho, čo sa v jednotlivých krajinách za ostatné dva roky urobilo v prospech rusínstva ako takého a čo treba urobiť v posilňovaní identity a svojbytnosti tohto národa.
Môžete byť konkrétnejší?
– Je to na dlhú diskusiu, ale v jednotlivých krajinách je hnutie Rusínov na značne rozdielnej úrovni. Nebudem snáď klamať, ak poviem, že najlepšie sú na tom Srbi, po nich my na Slovensku, Maďari … až po spomínané postavenie Rusínov na Ukrajine. Mimochodom, na sčítacích hárkoch pri sčítaní ľudu tu nie je uvedená rusínska národnosť, no v Amerike ako aj v Kanade to nie je inak.
V čom sú tieto rozdiely a prečo?
– No, predsa v postoji jednotlivých domovských vlád a zákonodarných inštitúcií k Rusínom, ktorí tam žijú s ostatnými.
Prečo ale dávate Srbov pred Rusínov na Slovensku? Myslíte si to iba vy, alebo je to jednoducho tak hodnotené trebárs z pozície Svetovej rady Rusínov (Rusnakov, Lemkov)?
– Moje doterajšie poznanie a skúsenosť ako člena Výkonného výboru Rusínskej obrody na Slovensku, rokovania tohto orgánu, zhromažďovanie a záujem o problematiku z pozícií politických mi jednoducho dávajú takýto rezultát.
A to zásadné z toho všetkého?
– Predsa všetko to, čomu sa hovorí, ba vlastne, malo by sa – národnostná politika. Konštatovať iba, že Ústava (aj naša) zabezpečuje a zaručuje všetky práva národnostným menšinám predsa nestačí. Treba načrieť hlbšie do zmyslu a obsahu týchto slov, meniť na drobné a konkretizovať, zosúlaďovať, cizelovať s reálnym každodenným životom a potrebami tohto etnika.
Aj takto to znelo z tribúny vášho Svetového kongresu?
– Dá sa povedať, že v kontexte vystúpení zástupcov jednotlivých delegácií áno, mne tam ale celkovo chýba väčší politický akcent. Odpočty za ostatné dva roky mali podľa môjho názoru skôr charakter popisný, štatistický, málo bolo filozofických, či úvah z iných vedných odborov, ktoré majú čo povedať k problematike riešenia národnostnej politiky. Ale to je čisto môj názor a postoj jednotlivých delegácií.
S čím sa prezentovala Rusínska obroda na Slovensku?
– So správou o aktivitách Rusínskej obrody na Slovensku vystúpil jej predseda, zároveň sekretár Svetovej rady Rusínov Vladimír Protivňák, ktorý celkom vhodne, vyvážene, otvorene ale i tak trochu aj diplomaticky charakterizoval aktivity a výsledky našej rusínskej organizácie. V oblasti kultúry, školstva, rozvíjaní a upevňovaní národného povedomia Rusínov, kultúrnych tradícií a pod. ROS pripravila a zorganizovala za jeden rok cez 160 významných podujatí a to aj spolu s inými „nie rusínskymi“ organizáciami, napríklad s Maticou slovenskou. Bolo príjemné počuť z jeho úst i uznanie našej MO ROS vo Vranove nad Topľou s následným potleskom všetkých , ako výrazom ocenenia za činnosť v teritóriu, kde Rusíni našli svoj nový domov, kde prišli za prácou a žijú v symbióze, v porozumení s majoritným obyvateľstvom. Z jeho úst zaznela i potreba a nevyhnutnosť rozvíjať zo strany vlády SR aktívnu politiku s postupnými legislatívnymi krokmi, ktoré by eliminovali narastanie hospodárskej, kultúrnej a vzdelanostnej asimilácie so všetkými jej následkami a dôsledkami na zachovanie a rozvoj národnej identity Rusínov na Slovensku.
Môžete stručne vyjadriť zásadné pozitíva, resp. i negatíva, tak ako ich vnímate vy, osobne?
– Tým zásadným je, že sa potvrdila opodstatnenosť existencie a fungovania Svetovej organizácie Rusínov, ktorú niektoré elementy, ak to takto jemne nazvem, spochybňovali a považovali za zbytočnú. Naopak, tento XII. Svetový kongres Rusínov bol významnou tribúnou a miestom hľadania spoločných východísk, priesečníkov, postojov a názorov. Pracoval som v jednej z komisií Kongresu, kde bolo možné veľa vecí z hnutia Rusínov na Slovensku priateľom z iných krajín vysvetliť, ozrejmiť. Ale aj mimo rokovacieho času, počas prestávok, večer pri spoločných posedeniach … A tak, keď napríklad počas rokovaní vyvstali niektoré trecie plochy, ako sa vraví, tak záver bol už v znamení pevných, zásadných a hlavne jednotných postojov. Protipólom toho však boli snahy niektorých delegácií, ich členov o rozbíjanie jednoty, deštrukciu daného stavu a to pod čarovným slovkom „demokracia“. Aj na tom by nič nebolo, keby boli zachované mantinely tolerancie, vkusu, etiky, naozajstné hľadanie akejsi pravdy so zachovaním úcty k faktom.
Konkrétne?
– Nie, teraz nebudem!
Prečo?
– Lebo si to zasluhuje trocha viacej času, aj priestoru vo vašom periodiku. Takže na záver iba toľko – ako člen Výkonného výboru ROS si dovolím poďakovať vám osobne, pán Makó za možnosť prezentovať naše rusínske aktivity i takto, zo širšieho diapazónu na stránkach týždenníka Vranovské Spektrum.
