Mária Bilá je mladá spisovateľka, ktorá v júni tohto roka vydala svoju prvú knihu Ženy, ktoré čakajú. Pochádza z Nižného Hrušova a vyštudovala žurnalistiku v Ružomberku. Ako stredoškoláčka sa 2x zúčastnila Letnej školy žurnalistiky. Vyhrala cca 20 literárnych súťaží. Práve tieto skúsenosti ju priviedli do sveta médií a k písaniu.
* Čo vás viedlo k napísaniu knihy? Sú postavy v diele Ženy, ktoré čakajú inšpirované skutočnými príbehmi?
– Inšpiroval ma jeden univerzitný projekt. Mali sme nájsť piatich ľudí, ktorí prežili perzekúciu v čase socializmu, a spracovať ich osudy vo forme krátkych reportáží. Príbehy týchto ľudí na mňa zapôsobili natoľko, že som cítila potrebu sa s nimi vyrovnať aj inou formou. Postavy v knihe sú inšpirované skutočnými príbehmi, ale je tam aj veľká časť autorskej fabulácie. Pre zachovanie anonymity a pre románovú kohéznosť som všetko preriedila fantáziou.
*Ako dlho vám trvalo napísať tento titul?
– Nie veľmi dlho. Možno aj vďaka žurnalistike som zvyknutá na deadline. Aj v tomto prípade som si ho určila pre každú kapitolu – a väčšinou som ho dodržala. Veľa času mi zabrali korektúry a editácia. Reálny čas vzniku bol kvôli nim teda dlhší.
* Aké posolstvo ste touto knihou chceli zanechať v čitateľoch?
– Úprimne, žiadne. Nepremýšľala som nad posolstvom, ale nad fabulou. Myslím si, že samotný príbeh je určité posolstvo. Ak človek nevie, ako má niečo povedať, použije príbeh.
* Máte v pláne v budúcnosti pokračovať s písaním?
– Áno, ale chcela by som ísť inou cestou, písať iné žánre. Mohli by to byť romány, ale už nie spoločenské či historické. Skôr by som rada skúsila kresťanskú beletriu, ktorá je na Slovensku známa skôr cez prekladovú tvorbu.
* Máte svojich obľúbených autorov?
– Áno. Patria medzi nich izraelskí spisovatelia Meir Shalev či Etgar Keret. Nizozemčan Harry Mulisch ma zaujal románom Objavenie neba. Tých vyše osemsto strán som prečítala akoby ich bolo sto. Zbožňujem aj tvorbu (už asi bývalých) manželov Nicole Krauss a Jonathana Safrana Foera. Rada sa tiež vraciam ku klasike, najmä slovenskej. Aj štýl jazyka v románe mal byť poctou naturizmu.
* Inšpiroval vás nejaký spisovateľ svojou tvorbou?
– Vedome nie, podvedome určite áno. Predpokladám, že najmä tí, ktorých som aktuálne čítala.
* Čo by ste poradili začínajúcim spisovateľom?
– Myslím, že by sa mali vyhnúť práve takýmto radám. Ísť si vlastnou cestou a kde zájdu, tam zájdu. Odrazia sa, pôjdu ďalej, poprípade sa vrátia. Každý má svoj osud, svoj štýl.
* Písanie vás nabíja alebo skôr vyčerpáva?
– Myslím, že som o tom uvažovala aj v tejto knihe. Písanie je pre mňa telepatia. Spojenie s inými, ale aj s mojim najvnútornejším vnútrom. Spôsob, ako zistiť, čo si myslím ja, a spôsob, ako skúšať prísť na to, čo si myslia iní. Pri písaní je čas utriediť si myšlienky, pocity, dojmy. Takže skôr ma dobíja ako vybíja.
* Premýšľali ste nad použitím pseudonymu?
– Chcela som použiť pseudonym. Ale keďže vydanie tejto knihy bolo hlavnou výhrou v jednej súťaži, nebolo to možné. Nie som typ exhibicionistu, takže povinnosť prezentovať knihu beriem naozaj ako povinnosť.
* Aký je váš názor na e-knihy?
– Osobne som ešte žiadnu elektronickú knihu nečítala. Mám rada klasiku. Keď knihu môžem poťažkať, ovoňať, spať vedľa nej, písať si do nej vlastnoručné poznámky… Nevravím však, že to tak musí byť. Nech si každý číta knihu tak a v takej podobe, ako mu to vyhovuje.
Viktória Kopcová
