Eugénia Ficková a Pavol Pavučko sa už niekoľko rokov aktívne venujú spoločenským tancom. K tancu sa dostali náhodou a aj napriek štúdiu a mnohým ďalším koníčkom naňho nezanevreli. Bližšie o tom, ako to na takej tanečnej vyzerá, nám porozprával mladý nádejný tanečný pár, pre ktorý sa tanec stal neodmysliteľnou súčasťou.
* Ako dlho sa tancu venujete?
Eugénia: Začala som tancovať na ZUŠ vo Vranove ešte v predškolskom veku, kde sme sa venovali najmä tanečnej príprave. Od 10 rokov tancujem vo vranovskom Klube spoločenského tanca. V klube pôsobím už takmer 7 rokov.
Pavol: Tancu sa venujem približne 4 roky, z toho 2 roky tvoríme tanečný pár, čo je na tanečné pomery veľmi krátka doba.
* Ako ste sa k tancu dostali? Čo vás viedlo k tomu prihlásiť sa na kurz tanca?
Eugénia: Vždy som chcela tancovať. Najviac sa mi páčil balet, ale v tej dobe vo Vranove a okolí takéto možnosti neboli . ZUŠ ma neoslovila, necítila som sa tam dobre a skončila som. Potom mi mamka ukázala pozvánku na jarné kurzy v novinách, tak som to išla vyskúšať a už som ostala.
Pavol: Keďže sa mne a mojim spolužiakom blížila stužková slávnosť, tak sme sa rozhodli, že sa prihlásime na kurz tanca. Bol som prinútený so sebou niečo urobiť, aby som sa na stužkovej nezahanbil, no neskutočne ma to nadchlo. Eufórii vyplývajúcej z tanca som úplne prepadol.
* Čím Vás spoločenské tance uchvátili natoľko, že sa im venujete dlhodobo?
Eugénia: Vidieť tancovať profesionálov je zážitok, ktorý zaujme poväčšine každého. Nie každý sa však odhodlá s tancom vôbec začať. Možno to bude tým, že si neveria. Samozrejme, je hlúposť porovnávať sa s profesionálmi, ktorí sa tancu venujú desiatky rokov. Samotný tanec je ale o porovnávaní sa so sebou, o hľadaní dokonalosti pohybu. A to je dôležité, pretože každý, kto na sebe pracuje, je stále lepší než bol predtým.
Pavol: Tance vo mne evokujú radosť a stav duševnej pohody, čo ma napĺňa. Každý tanec má totiž niečo do seba a je len na človeku, aký príbeh doňho vloží. Preto sa tomu venujem a chcem sa venovať aj naďalej.
* Pamätáte si svoju prvú hodinu? Aké boli vaše pocity? Báli ste sa, resp. hanbili tancovať pred cudzími ľuďmi?
Eugénia: Bola som ešte malá, nemala som strach. Pamätám si, ako ma tam mamka v stredu vzala a rozprávala s učiteľom (Ing. František Berta), ako sme boli kúpiť baleríny a ako som sa v sobotu vrátila domov. Bola som z kurzu nadšená. Spoznala som veľa skvelých ľudí. To sa dodnes nezmenilo – tanečná je stále miesto, kde sa vytvárajú super partie.
Pavol: Nevedel som do čoho idem a čo ma čaká. Bol som neskutočné „tanečné drevo“ a vedel som, že to so mnou bude ťažké. Ale keď som videl, ako to ide ostatným kamarátom, tak sa mi trošku zvýšilo sebavedomie a povedal som si, že nie som na tom až tak zle. (smiech)
* Môžete nám, čitateľom, bližšie opísať ako prebieha taká hodina tanca?
Pavol: Všetko závisí od druhu tréningu. Musíme rozlišovať aj medzi tanečným kurzom a klubom. V klube to vyzerá inak než na kurzoch. Zvyčajne začneme rozcvičkou, učíme sa nové kroky, opakujeme, čo už vieme. Postupne sa pridávajú nové figúry a variácie. Niekedy sa stane, že celý tréning rozoberáme jeden tanec. S deťmi si zahráme nejakú hru, dospelí sa aj porozprávajú a zabavia. Je radosť byť v spoločnosti, kde sa stretávajú skvelí ľudia, s ktorými sa dobre spolupracuje.
* Myslíte si, že je dôležité ovládať takéto tance?
Eugénia: V dnešnej dobe, minimálne na Slovensku, sú tance ako waltz, tango či rumba známe skôr pre súťažných tanečníkov a nadšencov. Inak to bolo v minulosti, iné je to v zahraničí. Ale na stužkovej, svadbe či oslave si určite viete užiť valčík alebo polku. Ukážete správny postoj, držanie partnerky resp. vyzvanie do tanca. A to všetko zahŕňa spoločenský tanec.
Pavol: Tanec je súčasťou spoločenského správania. Tak, ako to už spomínala Eugénia, vedieť kto má koho pozdraviť či podať ruku sa dnes berie ako samozrejmosť. Avšak ovládať základy valčíka, ktorý sa tancuje naozaj všade, je už pre väčšinu problém. Myslím si, že aj to je dôležité ovládať.
* Aké sú vaše obľúbené tance a prečo ste si ich obľúbili?
Eugénia: Sú obdobia, keď sa mi niečo páči viac a na niečo vôbec nemám chuť. Strieda sa to. Moja najobľúbenejšia je rumba, ale každý tanec má svoje čaro.
Pavol: Môj najobľúbenejší tanec je jive, keďže je to živý, rýchly a svižný tanec. Zo štandardných tancov mám rád waltz a valčík. Odmalička som inklinoval k histórií a tieto tance sú, dá sa povedať, historické. Boli neodmysliteľne jednými zo základných tancov a som veľmi rád, že sa tancujú dodnes.
* Zvládate popri tanci absolvovať aj iné aktivity, prípadne obaja študujete, nie je to časovo náročné?
Eugénia: Jasné, že áno. No všetko je o zodpovednosti a stanovení si priorít. Potom sa to dá zvládnuť.
Pavol: V škole som cez týždeň, čiže mi to zaberá veľa času. Tréningy sú však aj cez víkend, tých sa snažím zúčastňovať pravidelne. Samozrejme, je to náročnejšie, či už časovo alebo fyzicky, ale ak má človek odhodlanie, a ja ho mám, tak sa to dá zvládnuť.
* Viem o vás, že sa zúčastňujete rôznych súťaží. Aký je váš spoločný/sólový najväčší úspech?
Eugénia: Najvyššie párové umiestnenie som dosiahla s Pavlom na Grand Prix v Žiline minulý rok, ale najcennejšie sú pre mňa, samozrejme, prvé úspechy. Sólovo si najviac cením 2. miesto z Júnového pohára, taktiež z minulého roka.
Pavol: Vážim si každú cenu, ktorú som získal, ale najcennejší je pre mňa úspech na Grand Prix z roku 2018, keďže išlo o môj prvý úspech a hneď o ten najvyšší.
Ďakujem za rozhovor.
Viktória Kopcová
