Niekedy k zaujímavému článku pomôže náhoda. Ako napr. v tomto prípade. Pripravoval som materiál k podujatiu Noc divadiel a v redakcii sme potrebovali fotografie k predstaveniu divadla KĽUD „Cicho, bo skajpujem s dzivku“. Na facebookovej stránke fenomenálneho divadla z Kladzian som našiel fotky, ktorých autorom je Ondrej Koščík. Pokiaľ sme odkomunikovali (kladný) súhlas na ich uverejnenie, pri googlení ma zaujalo, že rodák z Vranova nad Topľou je, okrem iného, aj oficiálnym fotografom festivalu Pohoda. Neváhal som a v ďalšej komunikácii som navrhol rozhovor. Na stretnutie prišiel Ondrej s manželkou Naďou a užil som si s nimi debatu o fotení, ktoré pre nich nie je profesiou, ale životným štýlom.
Ondrej Koščík nemusel chodiť pre inšpiráciu ďaleko. Foteniu sa totiž venoval už jeho otec, ktorý ešte vyvolával fotky poctivo v tmavej komore. Túto vášeň si budúci učiteľ angličtiny vzal so sebou aj na vysokú školu do Prešova. V druhom ročníku si v rámci projektu ERASMUS vybavil stáž v Londýne a v metropole Anglicka sa ponoril do fotografovania naplno. „Prvýkrát som bol, ako 20-ročný, sám „vo svete“. Na malý kompakt som zaznamenával všetko, čo ma bavilo a čo som si myslel, že by mohlo zaujať aj iných. Asi najzaujímavejším bol pre mňa koncert indie partie British Sea Power v Národnom prírodovedeckom múzeu. Po skončení otváracích hodín tam ostala len kapela, ich fanúšikovia a okolo dinosaury,“ dodal s úsmevom Ondrej.
Fotoaparát nepustil z ruky ani doma. V Prešove navštevoval rôzne koncerty a po vystúpení The Backwards ho oslovil vtedajší programový riaditeľ PKO s ponukou, či by chcel fotiť ich akcie oficiálne. „Bola to pekná spolupráca, pretože počas ďalších rokov môjho štúdia som si ako študent mohol vyberať, ktoré akcie pôjdem zdokumentovať. Ako „domáci“ fotograf som sa mohol voľne pohybovať aj v priestoroch, ktoré boli pre ostatných fotografov uzavreté. Pre mňa to bola cenná skúsenosť, ktorú som neskôr využil pri iných koncertoch, či na Pohode,“ pripomenul Ondrej.
K festivalu Pohoda sa manželia Koščíkovci dostali vďaka Shine a Danielovi Salontayovi, priateľom z kapely Longital a vydavateľstva Slnko Records. Ondrej síce potvrdil, že „kaščákovci“ sú k fotografom otvorení a aj bežný návštevník si dokáže nafotiť pôsobivý materiál, no predsa len ho lákalo vyskúšať si pozíciu oficiálneho fotorezidenta. „Hoci sme nepracovali pre žiadne médium, požiadal som o akreditáciu s dôvetkom, že fotíme pre Slnko Records a čakali sme, či to budú akceptovať. Ozval sa nám PR manažér Tono Repka, ktorý povedal, že aj oni potrebujú vlastných fotografov, preto navrhol, aby sme fotili pre Pohodu,“ vysvetľoval Ondrej.
Prvýkrát sa v úlohe oficiálnych fotografov predstavili na Pohode v roku 2016. Koncept najväčšieho festivalu na Slovensku určite nemusíme nikomu predstavovať, čo pred fotografov kladie výzvu zachytiť atmosféru s dokonalou autenticitou. Zladiť itinerár medzi koncertmi a sprievodnými podujatiami nie je jednoduché, no ak robíte čokoľvek s vášňou a máte počas „nočnej šichty“, aj do šiestej rána, zabezpečený dostatočný prísun kofeínu (ako s úsmevom poznamenala Naďa), niet hory, ktorú by ste nepreliezli. „My to máme jednoduchšie v tom, že sme tandem. Ak má jeden z nás čas, tak napr. tomu druhému zálohuje fotky,“ zdôraznila čaro manželského puta Naďa.
Fotenie je alchýmia, pretože v okamihu prezradí o fotografovi jeho zmysel pre detail, empatiu a cit vyhrať sa s výrazom umelca, či svetelnou harmóniou. Naďa a Ondrej však nič nepodceňujú, preto každým koncertom, ktorý fotia, žijú ešte skôr, než prejdú dverami klubu alebo bránou na festivale. „V prvom rade si treba uvedomiť, že festival je o emóciách ľudí, ktorí sa tam chodia baviť a práve to sa pokúšam zachytiť. Skôr ako však vezmem do ruky fotoaparát, snažím sa pozrieť si koncerty kapiel na internete, pretože ma zaujíma ako pracujú na pódiu a najmä ako komunikujú s publikom. Ak hudobníci dokážu pritiahnuť ľudí aj do najmenšieho stanu, pre mňa je to impulz, aby som si našla čas a nafotila ich,“ reagovala Naďa.
Keďže ich srdcovkou sú Longital, práve na príklade Shiny a Daniela vysvetlil Ondrej, akou neoceniteľnou výhodou je, ak fotograf kapelu pozná alebo ju má naštudovanú z videí. „Smejú sa z nás, keď ideme 26-krát na koncert Longital, zrazu uprostred jednej pesničky zmizneme, nastavíme sa do nemožných polôh a čakáme na to, ako Dano vyštartuje s gitarou a urobí vo vzduchu výskok. Práve toto je fotografia, kedy sa nás ostatní pýtajú, ako sme to dokázali odfotiť,“ prezradil jedno z know-how Ondrej.
Pohoda je každý rok exkluzívnou prehliadkou nielen skvelej muziky, ale spoločenskú akceptáciu si získala i vďaka demonštrácii kultúry v jej najotvorenejšej podobe. Osobnosť strieda osobnosť a hoci v návale povinnosti musí človeku pracovať computer v hlave, okrem kreatívneho formátu, aj na racionálnej báze, fotografi si dokážu tiež, napriek absolútnemu nasadeniu, koncerty užívať. Pre Naďu bol takýmto koncert Finka. Britský gitarista, spevák a pesničkár vystúpil na Slovenku, vrátane Pohody, trikrát a ani raz si ho nenechala ujsť. „Všetci na pódiu sú osvetlení iba zo zozadu bodovými svetlami, čo je na fotenie dosť náročné. Jeho hudba je však mojou srdcovkou a vtedy človek začína rozmýšľať, ako túto emóciu podať ďalej, aby aj vďaka fotografiám prišli ľudia na ďalší jeho koncert, lebo je to skvelý hudobník,“ vysvetľovala Naďa.
Status oficiálneho fotografa akéhokoľvek podujatia prináša sa sebou benefit, že môžete fotiť z miest, ktoré sú pre vašich akreditovaných kolegov z médií nedostupné. Napriek tomu, predsa len platia pravidlá aj pre vás. Ako podotkla Naďa, hoci môžu vstúpiť na pódium, stále sa musia riadiť prísnymi pokynmi stage manažérov, popritom dávajú pozor na techniku, káble a taktiež si, samozrejme, dávajú záležať, aby ostávali „neviditeľní“ pre kameramanov. „Možno to registrovať aj spod pódia, ale vidieť priamo na stagei chémiu medzi hudobníkmi a spôsob akým medzi sebou, často nebadane, komunikujú je dokonalým zážitkom. Keďže aj my stojíme nad davom, dokážeme si užívať pohľad na masu, ako sa baví hudbou. V našom prípade máme oproti umelcom výhodu, že si to vychutnávame bez trémy,“ dodala Naďa.
Ak som v úvode napísal, že fotenie je pre Naďu a Ondreja životným štýlom, platí to nielen kvôli Pohode. Príkladom sú nacestované stovky kilometrov po Slovensku s Longital, či príbeh spojený s americkým projektom Postmodern Jukebox. Ich koncert si vychutnali v Bratislave, Prahe, aj Budapešti. „Koncert v Budapešti sme si spojili s výletom. Niekedy sa oplatí vybrať za kapelou a spojiť to kvôli ním s výletom,“ poznamenal Ondrej, ktorého snom ostávajú Pearl Jam. Keďže akreditácia na ich koncerty je zložitým procesom, užil si ich aspoň ako fanúšik a napriek tomu, že fotil z davu, podarili sa mu zábery, po ktorých siahli aj média. „Paradoxne išlo síce o fotenie a la „fanúšik štýl“, no práve fotografie z koncertu Pearl Jam sa mi podarilo predať ako limitované tlače.“
Okrem koncertov sa Ondrej rád realizuje počas odborných konferencií, ktorých sa ako učiteľ angličtiny zúčastňuje. Pre nezainteresovaného môže ísť na prvý pohľad o nudné akademické eventy, ale opak je pravdou. „Učitelia sú kreatívni ľudia a podľa toho pristupujú aj ku konferenciám. Mám priateľa, ktorý pôsobí v Budapešti a raz mal plenárnu prednášku, ktorá sa konala v termálnom rezorte. Preto si položil otázku, prečo nemôže byť plenárka v bazéne, no a všetci sme sa stretli vo vode. Alebo raz na konci bol pripravený kurz latino tanca, plus často sú súčasťou týchto akcií koncerty, teda stále sa pohybujem v mojom dôvernom svete, ktorý poznám z koncertov a festivalov,“ konštatoval Ondrej.
Ondrej a Naďa sú príkladom toho, že ak máte fotenie ako vášeň, dokážete fotografiami premeniť na zážitok každú udalosť. „Mám rád, keď sa spoja žánre. Fotili sme svadbu priateľom, o ktorých sme vedeli, že hrajú v kapele, ale netušili sme, že o polnoci majú pripravený hard rockový koncert. No a zrazu sme boli v našom živle. Fotili sme kamarátov, svadbu a koncert naraz. Ak totiž fotíte priateľov, môžete im tým, že ich poznáte, ponúknuť vo fotografiách niečo navyše. Práve pre takéto momenty sa to oplatí robiť a vtedy ma fotenie naozaj nesmierne baví,“ dodal na záver nášho rozhovoru Ondrej.
