Prvým pozitívne testovaným na nový koronavírus na území okresu Vranov nad Topľou bol 26-ročný Pavol. Jeho príbeh začal naberať na obrátkach 13. marca. Celú tortúru udalostí absolvoval v čase, kedy sa infraštruktúra pre boj s ochorením COVID-19 na Slovensku stále kreovala. Napriek tomu si s každou situáciou, aj vďaka podpore rodiny, poradil a v nedeľu mohol na Facebooku oznámiť, že obidva testy, ktoré následne absolvoval, boli negatívne.
Keďže s Pavlom sa poznáme osobne, formality, ako vykanie, sme pri rozhovore vynechali. Debatovali sme v redakcii face to face, samozrejme, s rúškami na tvári.
* V čase vypuknutia koronakrízy si pôsobil v rakúskom zimnom stredisku Ischgl. Kedy, resp. za akých okolností si sa rozhodol, že sa vrátiš domov na Slovensko?
– Keď sme 13. marca skončili piatkovú zmenu, šéf nám oznámil, že rakúska vláda rozhodla o uzatvorení celého strediska. Potvrdených pozitívnych prípadov nakazených ľudí, ktorí ho navštívili, totiž prudko stúpal a už sa pred tým nedalo zatvárať oči. Pôvodne sme plánovali na Slovensko vycestovať v priebehu ďalšieho týždňa, ale za týchto okolností sme dostali doslova pár desiatok minút na to, aby sme sa zbalili. Ak by sme zaváhali, mohli sme tam ostať jeden, dva, možno tri mesiace, ťažko v tejto chvíli povedať. Niektorí moji kamaráti sú v Ischgli doteraz. Keďže som tam nechcel ostávať ani sekundu dlhšie, pobral som si veci a odišiel.
* Aj na Slovensku sa mnohí stali terčom kritiky za to, že v čase kedy ochorenie COVID-19 začalo valcovať Európu, išli ešte na lyžovačku do Rakúska, či Talianska. Čím si vysvetliť, že napr. Rakúšania nezakročili skôr?
– Ischgl patrí medzi najväčšie lyžiarske strediská v Rakúsku, ktoré denne navštívi niekoľko tisíc turistov. Aby si si to vedel ľahšie predstaviť, k dispozícii tam máš 239 kilometrov zjazdoviek. Ak to zhrniem aj s ďalšími službami, prívlastok „alpská Ibiza“, mu patrí právom. Keď som odchádzal, boli tam už potvrdené prvé prípady, ale pravdou je, že zo začiatku to brali na ľahkú váhu. Bolo vidieť, že v tom čase ešte nad ochranou zdravia dominoval biznis. Ľudia si chceli užívať a vzhľadom k tomu, že jedna noc v hoteli stojí 300 až 400 eur, podnikatelia nechceli dovoliť, aby prišli o tretinu sezóny. Znamenalo by to pre nich obrovské straty. Na druhej strane, ak sa niekde stretnú denne tisíce ľudí, stačí, aby bol medzi nimi jeden nakazený a už sa vírus šíri.
* Keď si sa vrátil na Slovensko, povinná karanténa v režime, ako ju poznáme dnes, ešte zavedená nebola. Podľa medializovaných informácií si dokonca nemal žiadne príznaky. Napriek tomu si išiel do karantény. Prečo?
– V momente, ako padlo rozhodnutie, že sa vraciam domov, som okamžite telefonoval s rodičmi. Riskovať, že by som išiel do rodičovského domu, som nechcel, ale zároveň sme nemali pripravenú ani žiadnu inú alternatívu. Domov som cestoval v piatok a rodičia celú sobotu zháňali pre mňa ubytovanie. V tejto súvislosti bolo zaujímavé sledovať, ako sa koronakríza premietla do cien nájmov za chaty na Domaši. Kým pred pandémiou si za noc zaplatil 30 eur, teraz sa to vyšplhalo na stovku. Pri štrnástich dňoch to vyšlo na celkom zaujímavú sumu, za ktorú by si si mohol dovoliť slušnú dovolenku pri mori… Druhou možnosťou bolo ísť do karanténneho centra, čo v tom čase znamenalo iba Gabčíkovo, kde som sa však bol tiež pozrieť. Zmerali mi teplotu a keďže som nemal žiadne príznaky, povedali mi, aby som išiel radšej do domácej karantény. Medzitým sa podarilo vybaviť chatu na Domaši, preto som nabral smer východ. Dnes to tak trošku aj ľutujem, pretože, ak by som ostal, otestovali by ma okamžite a teda vedel by som skôr, na čom som.
* V článku, v ktorom som informoval o Tvojom prípade, som zdôraznil, že si bol v izolovanej karanténe. Ako teda vyzeral Tvoj kontakt s okolitým svetom? Predpokladám, že predsa len si minimálne potreboval, aby Ťa niekto zásobil potravinami, pretože štrnásť dní nie je krátka doba…
– Skôr ako som prišiel na chatu, rodičia mi tam priviezli jedlo a základné hygienické potreby. Ak mi aj potom priniesli potraviny, tašku položili 15 metrov od chaty a na túto vzdialenosť sme si vymenili pár viet. Počas štrnástich dní sme do osobného kontaktu neprišli ani raz!
* Pred koncom karantény si sa nechal otestovať. Mal si nejaké príznaky, kvôli ktorým si chcel podstúpiť test? Mimochodom, aj dnes nie je celkom jednoduché nechať sa otestovať. Ako sa Ti to vlastne potvrdilo?
– Keď som prišiel na Slovensko, bolo mi vysvetlené, že ma testovať nebudú, lebo nemám príznaky. Nemal som zvýšenú teplotu, trochu som pokašlieval, ale inak nič. Až doma som neskôr zistil, že som stratil čuch, ale vtedy som bol iba unavený. Precestoval som autom 1 200 kilometrov, všetko sa dialo narýchlo, preto som ani ja sám v tom problém nevidel. Napriek tomu som si však chcel byť naozaj istý, že nemám nový koronavírus. Najskôr som telefonoval do Michaloviec, ale tam testovanie z auta nerobili, no odporučili ma do Košíc. Najskôr ma nechceli testovať ani tam, ale vysvetlil som im, že som pricestoval z rakúskeho strediska Ischgl, kde pozitívni pacienti pribúdali ako na bežiacom páse. Nikto teda nemohol vylúčiť, že som neprišiel do kontaktu s niekým, kto bol pozitívne testovaný na COVID-19. Testovali ma v piatok s tým, že v sobotu mi končí karanténa a mám sa zaradiť do bežného života.
* Čo nasledovalo po teste?
– V sobotu mi skončila karanténa, preto som večer prišiel domov. Zvítal som sa s rodičmi, cítil som sa dobre, bol som rád, že som konečne doma. V nedeľu som sa chystal do prírody, nazbierať medvedí cesnak. Po obede cca o pol druhej som mal telefonát, v ktorom mi z vranovského Regionálneho úradu verejného zdravotníctva oznámili, že môj test vyšiel pozitívne.
* Ako človek v prvej chvíli na takúto informáciu zareaguje?
– Ostal som ticho, „zamrzol“ som. Pýtali sa ma na rôzne údaje, ale poprosil som, nech mi zavolajú o pár minút, lebo v tej chvíli som sa naozaj nezmohol ani na jedno slovo. V prvom rade ma prepadol strach, no ani nie tak o mňa, ako o mojich blízkych, pretože okrem rodičov s nami bývajú aj starí rodičia. Snažil som sa to eliminovať, dodržal som karanténu a nakoniec to aj tak nemuselo byť nič platné. Média už prinášali informácie o úmrtiach vo svete, preto mi nebolo všetko jedno. Pre psychiku to nebolo nič jednoduché, lebo… strach o blízkych, tlak médií, tlak okolia… Dva dni som bol v strese. Keď si mama náhodou odkašlala, hneď som stŕpol. Postupom času som sa s tým však zmieril a neprežíval som, že som pozitívne testovaný. Po celý čas som nevychádzal z izby, s výnimkou najnutnejších potrieb. Rodičia mi nosili jedlo pred dvere a takto sme fungovali dva týždne.
* Prežiť 28 dní v karanténe bez spoločenského kontaktu s okolím je pre našu generáciu nová skúsenosť. Čím si si krátil čas?
– Nikdy som si nevedel predstaviť byť taký dlhý čas mimo osobného kontaktu s ľuďmi. Prvé dni ubehli celkom rýchlo, oddychoval som po ukončenej sezóne a sledoval situáciu, ako sa vyvíja. Pomaly mi dochádzalo, že to, čo sa deje nie je vôbec sranda. Každý deň nové informácie a opatrenia. Taktiež ako každý mladý som si čas krátil rôznymi filmami, seriálmi, často som hral Xbox, ale po čase ma aj to prestalo baviť. Taktiež veľa času som strávil na sociálnych sieťach a komunikoval s priateľmi a rodinou. No posledný týždeň som dni už len odpočítaval, nech to konečne skončí (úsmev).
* Jednou z mystifikácii ochorenia COVID-19 je, že sa veľa hovorí o preventívnych opatreniach, ale o liečbe, ako v prípade iných chorôb, je už relevantných informácií poskromnejšie. Dostal si nejaký „manuál“, ako sa liečiť?
– Keď som sa dozvedel, že mám COVID-19, nemal som nariadenú žiadnu liečbu. V jednom z článkov som sa dočítal, že pomáha teplý čaj, tak som ho už na chate, aj doma, popil naozaj dosť. Dostal som len informáciu, aby sme dodržiavali všetky hygienické opatrenia a pokiaľ by sa mi zhoršil zdravotný stav, mal som volať 112. Po tom, ako som sa dozvedel o pozitívnom teste, som chcel byť hospitalizovaný. Nešlo mi ani tak o mňa, ako o moju rodinu. Lenže nemal som príznaky, preto hospitalizácia nepripadala do úvahy. Chata, kde som bol prvých štrnásť dní, už bola obsadená a tak som musel ostať doma. Toto ma trošku sklamalo, že neexistovala alternatíva, aby pozitívne testovaný človek nemusel byť doma a riskovať, že nakazí aj ostatných. Keď po piatich dňoch mali negatívne testy aj rodičia, už som tušil, že nový koronavírus nemôžem prenášať a aspoň trochu mi vtedy odľahlo. Človek si však nemôže byť 100%-tne istý, preto som absolvoval v domácej karanténe celých štrnásť dní.
* Kedy si absolvoval ďalšie dva testy, ktoré potvrdili, že si vyliečený?
– Prvý test som absolvoval v dvanásty deň druhej karantény a druhý som mal o dva dni.
* Jedna vec je čítať správy, či pozerať reportáže o koronavíruse, no určite niečo iné je byť pozitívne testovaný a zažiť to na vlastnej koži. Ako sa pozeráš spätne na to všetko, čo si prežil?
– Po zdravotnej stránke som necítil a ani necítim žiadne obmedzenie. Skôr to bola záťaž na psychiku. Keď si prvý pozitívne testovaný prípad v okrese Vranov nad Topľou, ľudia sa na Teba zrazu pozerajú inak. Chápem, že sa toho boja a hoci som oficiálne vyliečený, stále cítim z ich strany rešpekt. Predpokladám, že ešte chvíľu ma to bude prenasledovať. Pravdou je, že som mal ľahký priebeh, preto neviem povedať, aké by to bolo, pokiaľ by sa mi zdravotný stav zhoršil. Určite to neberiem na ľahkú váhu, ale na druhej strane si myslím, že média téme koronavírusu pridávajú. Napr. pri štatistikách mi chýba, že stále spočítavame všetky pozitívne prípady, ale prípady, keď sa niekto vyliečil, sa neodpočítavajú, čo trošku pohľad na COVID-19 skresľuje. Bez ohľadu na štatistiky musí ostať zodpovedný prístup samozrejmosťou aj naďalej, ale nemali by sme to s tlakom, aký niektorý na seba vytvárajú, zase preháňať. Umývať si ruky by malo byť prirodzené a automatické aj za normálnych okolností, nosenie rúška predsa nemôže byť obmedzujúce, ale hlbšie si to do hlavy nevpúšťajme. Vnímam to tak, že toto nie je jediné riziko, ktoré nám hrozí a tak ako sme sa naučili žiť s ostatnými rizikami, o ktorých sa možno nepíše s takou intenzitou, musíme sa naučiť žiť aj s ochorením COVID-19. Mám totiž pocit, že strach a z toho plynúci stres v podvedomí má na ľudí horší vplyv, ako samotný koronavírus.
* Plánuješ sa po skončení koronakrízy vrátiť do Rakúska?
– Dnes som čítal, že v máji by sa mohol život, aj Ischgli, vrátiť do zabehnutých koľají, ale neviem, či sa chcem vrátiť. Som rád, že som zdravý a že sú zdraví moji blízki. Momentálne budúcnosť neplánujem, žijem pre dnešok.
