Poslanec NR SR za hnutie Sme rodina Peter Pčolinský otvoril začiatkom marca vo Vranove nad Topľou poslaneckú kanceláriu – Centrum pomoci občanom. Za mesiac a pol vybavila riaditeľka centra Marcela Pčolinská tridsaťpäť klientov. Ich spoločným menovateľom bola a je zlá sociálna situácia, či už v dôsledku exekúcií, nevyplácania miezd zamestnávateľmi alebo majú nelichotivé skúsenosti pri kontakte s úradmi. Aj týmto témam sme sa s „vranovskou ombudsmankou“ venovali v našom rozhovore.
* Najčastejšie Vás s radou o pomoc oslovujú ľudia, ktorí majú na krku exekúcie. Kde hľadať príčiny tohto stavu?
– Spoločnosť sa často na ľudí, ktorí sa ocitli v exekučnom konaní, pozerá zvysoka a dávajú im za vinu, že si za to môžu sami. Mnohí sa však do tejto situácie dostali bez vlastného pričinenia. Stačí, že podnikateľ zrealizuje zákazku a nedostane za ňu zaplatené, hoci on materiál nakúpil. Problém je i v tom, že ak sa dlžník dostane do konkurzu, ako prvé sa vyrovnávajú podlžnosti voči štátu a na malých veriteľov – podnikateľov neostane takmer nič. Druhou skupinou sú tí, ktorí si vezmú úver na bývanie, čo nie je nič neobvyklé, ani nezodpovedné. Stačí, že jeden z manželov príde o prácu a už sa rodina dostáva do úzkych.
* Ako sa dá z tejto situácie dostať? Na mysli máme najmä ľudí, ktorí sa zodpovednosti zbaviť nechcú a sú pripravení postaviť sa problému tvárou v tvár.
– Pri počte exekúcií, ako sme toho svedkami na Slovensku, by pomohla exekučná amnestia. Stretávam sa často s ľuďmi, ktorí by ešte dokázali splatiť istinu, ale keď im k tomu narátate poplatky a úroky, dostávajú sa často do takmer neriešiteľnej pozície. Mali sme tu prípad, kedy istina bola 2 000 eur, no dnes je účet 4 300 eur a začarovaný kruh sa ešte viac zamotáva. Myslím si, že parlamentné politické strany by nemali pozerať na svoje politické tričko a na to, kto za koho kope, ale mali by pomôcť ľuďom. Pre mnohých by to bola nádej, že sa zbavia svojich dlhov a budú môcť žiť normálne.
* Často sa spomína možnosť vyhlásenia osobného bankrotu. Stretávate sa s takýmito prípadmi i vo vašom Centre pomoci občanom?
– Pokiaľ sa bavíme o osobnom bankrote alebo splátkovom kalendári, treba tu rozlišovať, aké dlhy dlžník má a či niečo vlastní. Kto má vo vlastníctve byt alebo dom a nechce prísť o majetok, tomu osobný bankrot neodporúčam. Pri osobnom bankrote sa totiž rozpredáva celý majetok, preto túto možnosť treba dobre zvážiť. Zabudnúť však nesmieme ani na to, že podmienkou pri jeho vyhlásení je, aby dlžník mal pravidelný príjem, z ktorého mu po dobu troch rokov budú na splácanie dlhu sťahovať 70%. Druhou možnosťou je splátkový kalendár. Ľuďom, ktorí prídu do kancelárie, dám základné informácie, vysvetlím im pozitíva, aj riziká a zároveň ich odporúčam do Centra právnej pomoci, v našom prípade, v Humennom, kde to majú najbližšie. Zázraky z nás nevie robiť nikto, ale aspoň im pomôžeme zorientovať sa v tom, aké majú možnosti. Centrum im následne určí advokáta, ktorý navrhne súdu riešenie a až súd rozhodne o tom, či navrhovaný spôsob vstúpi do platnosti.
* Ďalšou kategóriou sú prípady, kedy sa zamestnanci nevedia dostať k svojim mzdám. Existuje v takýchto prípadoch efektívne riešenie?
– Začnem príkladom. Firma, ktorá nebola z vranovského regiónu, zamestnávala ľudí v Nemecku. Podnikateľ vodil ľudí za nos od novembra, pritom nevyplatenie mzdy je trestný čin. Riešením je podať trestné oznámenie, ale zamestnanec by mal mať zdokladovanú komunikáciu, kedy a ako vyzval zamestnávateľa k vyplateniu mzdy. Na druhej strane, rodiny potrebujú platiť účty dnes, no podnikateľ sa s nimi ani nebude baviť. Táto povýšeneckosť ma ľudsky veľmi mrzí. Stať sa môže všetko, aj podnikateľ sa môže dostať objektívne do problémov, ale slušnosť by vo vzťahoch a komunikácii chýbať nemala. Štát sa sťažuje, že ľudia na Slovensku nechcú pracovať ani za 1 300 eur. Podľa mojich skúseností ide skôr o propagandistické reči agentúr. Realita je často taká, že namiesto bytu býva zamestnanec v ubytovni, namiesto 700 eur dostáva plat 500, k tomu treba prirátať pár eur denne na cestovanie a ak chce ešte chlapec, ako mi to vysvetľoval, vycestovať raz za mesiac domov na východ, veľa mu toho neostane. Mnohí, najmä s rodinami, však vycestovať za prácou nechcú a ja ich chápem. O to viac bude dôležité, aby sa do Vranova podarilo dostať pracovné príležitosti. Viacerým som dávala nádej vo vzťahu k medializovaným informáciám o záujme investorov o priemyselný park Ferovo, ale podľa reakcií v mestskom zastupiteľstve to bude beh na podstatne dlhšiu trať, ako sme si pôvodne mysleli.
* Téma dobre plateného pracovného miesta je kapitolou samou o sebe. Mnohí si však vo svojej situácii nemôžu dovoliť preberať a určite ani nepreberajú medzi možnosťami…
– Rada by som upozornila ľudí na prácu na dohodu. V minulosti sa z nej neplatili odvody a teraz riešime s jednou pani situáciu, ktorá má síce odpracovaných 35 rokov, ale započítava sa jej iba 25, lebo 10 odpracovala na dohodu. Zamestnávateľ jej povedal, že ak sa jej to nepáči, na úrade práce čakajú ďalší. Ako samoživiteľka rodiny a matka troch detí brala každú prácu bez reptania. Teraz jej vyšiel dôchodok 118 eur, už po niekoľkých zvýšeniach ho má 155 eur a inkaso platí 150 eur. Z toho sa vyžiť nedá, preto som jej pomohla s napísaním listu ministrovi Jánovi Richterovi. Nie každý sme právnikom alebo ekonómom a pokiaľ sme schopní pracovať, neriešime budúcnosť. Pani bude mať 63 rokov a hoci som jej pomohla vybaviť prácu, najskôr sa musí dať dokopy zdravotne. Na mieste je teda otázka, dokedy si bude môcť pomáhať privyrobením si. No do osemdesiatky to určite nepotiahne.
* Pri otváraní kancelárie zaznelo aj to, aby sa ľudia nebáli zaklopať na úradnícke dvere a žiadať to, čo im patrí. Aké skúsenosti máte v tejto oblasti?
– Najčastejšie komunikujem s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny vo Vranove. Pokiaľ ich oslovím, sú voči mne ústretoví, ochotní, poradia, pomôžu… Problém však vidím v prístupe k zdravotne postihnutým občanom. Mám pocit, že komisia, ktorá prideľuje príspevky, má v porovnaní s ostatnými okresmi podstatne prísnejší meter. Za tie isté diagnózy, ktoré majú naši ľudia, v okrese Michalovce alebo Humenné žiadatelia príspevok dostanú a u nás nie. Pomáham jednej pani, ktorej dieťa má vzácnu diagnózu. Na Slovensku je takýchto detí 22 a 21 z nich dostalo zvýšený rodičovský príspevok do šiesteho roku dieťaťa, iba vo Vranove nie. Ďalším prípadom je zdravotne ťažko postihnutý mladý muž. Chcel si pomôcť, preto sa zamestnal. Zamestnávateľ mu našiel takú prácu, aby ju napriek svojmu hendikepu zvládol a namiesto toho, aby dostal príspevok na auto, ktoré potrebuje, vzali mu ešte aj ostatné príspevky. Zdá sa mi, že za každým žiadateľom vidíme hneď podvodníka, no očakávala by som viac empatie, navyše ak viem o prípade z minulosti, kedy zdravý človek dostal príspevok na auto a nemá žiadny zdravotný hendikep, kým rodičia, ktorí potrebujú voziť autistické dieťa do škôlky v Prešove, či na vyšetrenia, už so svojou žiadosťou nepochodili.
