Sila človeka. V krehkom dieťati. V rodičoch, ktorí bojujú o každú nádej, o záblesk nádeje, pre svojho syna. Pavol Štovka si nomináciu v súťaži Ocko roka zaslúži viac ako všetkými desiatimi. Príbeh malého Paľka je pre jeho unikátnu chorobu viac ako len príbehom o otcovej nominácii.
Súťaž Mama roka s kategóriou Ocko roka, ktorej ambasádorom je Roman Pomajbo, vyhlasuje časopis Mama a ja. Ako autor textu sa priznám, tento časopis nečítam. Nepamätám si presne kto, ale niekto z mojich priateľov na sociálnej sieti zdieľal informáciu o tom, že medzi nominovanými je aj vranovský rodák Pavol Štovka.
Rozklikol som si link a okamžite som si, ako otec, predstavil, ako vnútorne silní musia byť manželia Štovkovci. Kontaktoval som našich spoločných známych, či by mi vedeli sprostredkovať rozhovor. Poprosil som ich dopoludnia.
Mobil mi zazvonil popoludní. Mužský hlas sa predstavil – Pavol Štovka. Debatovali sme cez desať minút. Za takmer štvrťstoročie v pozícii novinára som stretol množstvo ľudí a Pavol Štovka je jedným z najpozitívnejších, s ktorými mi bola dopriata česť hovoriť.
Neexistoval moment, ktorý by nebol ochotný prijať ako výzvu. Nelamentoval, nesťažoval sa, nevyčítal, nekritizoval. Z tónu hlasu a spôsobu komunikácie dal jasne najavo, že negatívny prístup jeho Paľkovi nepomôže. Preto sa sústreďuje iba na hľadanie riešení. Hoci cesta je často komplikovaná, kráča po nej pozitívne naladený, lebo je presvedčený, že na konci dňa sú pomoc a nádej pre syna.
Príbeh Štovkovcov zverejnený na webe Mama a ja je písaný v Paľkovej osobe. „Volám sa Paľko a v čase písania tohto príspevku mám rok a pol (o týždeň bude mať Paľko 2 roky, pozn. red.). Ocko s mamkou o mne od malička hovoria, že som veľký bojovník, ale poďme po poriadku. Ešte keď ma mala mamka v brušku, mi lekári nedávali veľmi priaznivé diagnózy – chyba na srdci a chýbajúca časť v mozgu (corpus callosum). Moji rodičia sú hrdinovia ako Black Widow a Thor (ocko zbožňuje Marvelovky :D) a nezľakli sa toho. Chceli ma mať, už nech budem akýkoľvek,“ „prihovára“ sa Paľko Štovka junior.
Paľko sa narodil predčasne. Okrem nie úplne vyvinutých pľúc jeho telíčko napadla pri pôrode baktéria. O život bojoval tri týždne! „Ale nechcel som ísť hneď preč, veď mamka s ockom ma ešte ani nedržali na rukách, keďže ma hneď dali do inkubátora. Ale zabojoval som a tak ma po mesiaci pustili z nemocnice domov,“ „pokračuje“ Paľko.
Ďalšie zdravotné problémy nastúpili, keď mal šesť mesiacov. S Paľkom zrazu začalo šklbať, rozťahovalo mu ruky. Na vyšetrenia chodil do Košíc až skončil v Bratislave. „Veľa vyšetrení každý deň. Stále iní lekári. Stále dookola a dookola. A dookola aj každodenné epileptické záchvaty, ktoré neboli už len o šklbaní, ale počas nich mi sťahovalo hrdlo a nemohol som dýchať,“ „spomína“ si Paľko.
Epileptické záchvaty… Najskôr jeden, tri, sedem a výnimkou nebolo ani devätnásť na deň! „Bezmocní lekári na mne skúšali rôzne kombinácie liekov. Keď už som sa chcel takmer vzdať, ocko musel rýchlosťou blesku preletieť z východu na západ autom, aby mohol byť so mnou aspoň na chvíľku,“ „pokračoval“ Paľko.
Po šiestich antiepileptikách mu nakoniec, ako tak, zabral až siedmy liek. Po 42-tich dňoch, počas ktorých malý chlapček bojoval a vybojoval si pre seba ďalší čas na tomto svete, lekári konštatovali diagnózu – CDG porucha N-glykozylácie I. V preklade to znamená – metabolická porucha, ktorá zasiahla Paľkov mozog. K tomu si museli jeho rodičia vypočuť zoznam ďalších desiatich diagnóz, medzi inými o poruche sluchu, poruche zrakovej percepcie či epileptickej encefalopatii. Každým záchvatom sa jeho vývoj vrátil o niekoľko mesiacov naspäť. Ak som v úvode písal o unikátnej chorobe, tak faktom ostáva, že je jediným a zároveň prvým na Slovensku s metabolickou poruchou glykozylácie typu Id- CDG ALG3. „Bolo to ťažké obdobie, ale ja mám tých najlepších rodičov na svete. Ocko vybavil domov všetko čo som potreboval – kyslíkový koncentrátor, pulzmeter s oxymetrom, kyslíkovú fľašu, keď sme chceli ísť von, náhradný zdroj elektriny, ak by náhodou vypadol prúd. Mamka sa naučila čo robiť keď dostanem záchvat, a to potom naučila aj ocka. Celý čas bojovala so mnou v nemocniciach a cvičila so mnou rôzne cviky, aby sa môj vývoj aspoň trocha naštartoval,“ oddanosť Paľkových rodičov je zimomriavková!
Epileptické záchvaty úplne nezmizli. To bol zároveň dôvod, prečo nemohol naplno rehabilitovať. Spustiť ich totiž mohlo čokoľvek. Paľko však využíval napr. canisterapiu – terapiu so psom. „Psíka som si veľmi obľúbil. Po troch mesiacoch mi vyčaril úsmev na perách. Ocko s mamkou mi kúpili aj bazén len pre mňa, lebo vodu mám veľmi rád a vo vode môžem veľmi dobre pocvičiť,“ Paľkova radosť je pre rodičov najvyššou možnou odmenou.
Paľko je viac ako marvelovský hrdina. Jeho príbeh nie je vymyslený, je reálny. Netrvá na filmovom plátne dve hodiny, je odžitý a odbojovaný každý deň. „Pamätáte si ako som na začiatku spomenul, že mamka s ockom o mne hovoria, že som bojovník? Predstavte si, už viac ako 120 dní som nemal záchvat a moja pani neurologička mi povedala, že môj mozog sa už sám bráni voči tej hnusnej epilepsii. Je to skvelé však? A čo je ešte lepšie, je to, že môžem pomaly začať s rôznymi cvikmi a rehabilitáciami. A to je ten čas, na ktorý som dlho čakal a mohol konečne začať makať. Budem bojovať ako Hulk,“ „sľúbil“ Paľko, a nielen sľúbil. Chodí cvičiť do Piešťan a robí úžasné pokroky.
A čo by si Paľko prial? Byť ako jeho rovesníci. Zdieľať s nimi rovnaké dobrodružstvá a zážitky. Pomôcť by mu mohol špeciálny detský kočiar, vďaka ktorému by dokázal tráviť s rodičmi vonku oveľa viac času. „Ocko a mamka mi teraz chcú kúpiť špeciálny kočík pre také detičky ako som ja. Avšak veľmi ich zarmútilo, koľko taký kočík stojí. Ale ako som povedal: mám najlepších rodičov na svete a oni už na to prídu ako mi taký kočík zohnať,“ nádej už Paľka dokázala odmeniť…
Manželia Štovkovci pôsobia vo folklórnom súbore Orgonina. Keď majú vystúpenie, Paľko nesedí doma, ale ak sa to dá, robí im spoločnosť. Spoločné výlety sú pre rodinu veľmi vzácnymi chvíľami a práve s folklórom je spojené aj prianie rodičov. „S manželkou by sme si najviac priali, aby Paľko raz mohol tancovať a spievať, ako ja,“ uviedol Pavol Štovka.
Dnes je ambasádorom medzinárodnej organizácie World CDG Organization pre Slovensko. Posolstvo a odkaz, ktorý komunikuje, je inšpiratívny, nech si ho premietneme do akejkoľvek životnej situácie, kedy potrebujeme nájsť pod vlastnými nohami pevnú zem. Pevnú zem pre seba, pevnú zem pre rodinu. „Ľudí, ktorí si prechádzajú podobným príbehom ako my, chcem poprosiť, aby nechabli na duchu, prijali realitu a v rámci svojich možností si v nej našli svoj priestor. Osobne si myslím, že to, že sme sa s manželkou s tým zmierili, pomohlo aj Paľkovi. Momentálne už je to cez 300 dní, čo nemal záchvat,“ pripomenul P. Štovka.
Pavol Štovka založil facebookovú stránku Malý bojovník Paľko a instagramový účet 21_palko_21, kde sa dozviete, ako Paľko bojuje ako Hulk, ako sa s rodičmi tešia z každého posunu, aký kreatívny je jeho otec pri hľadaní rôznych grantov, pretože napr. rehabilitačné pobyty nie sú ani náhodou lacnou záležitosťou.
Hlasovať za Pavla Štovku v ankete Ocko roka môžete na www.mamaaja.sk. „Som presvedčený, že oveľa viac si toto ocenenie zaslúži moja manželka ako ja, pretože ona je s Paľkom celé dni, keď som v práci. Stará sa o neho, cvičí s ním, venuje sa mu a ešte aj stíha postarať sa o domácnosť, záhradu…“ nie raz v našom rozhovore otáčal Pavol Štovka s pokorou a úctou pozornosť na manželku.
