Americké vysokohorské stredisko Squaw Valley po roku opäť privítalo účastníkov World Championchip Spartan Race. Medzi svetovou elitou nechýbal ani člen Spartan Patriot Teamu Slovakia Michal Ivančo.
Do USA odcestoval M. Ivančo týždeň pred súťažou. Hoci podmienky v dejisku Zimných olympijských hier 1960 poznal z minulého roka, predsa len v príprave nechcel nič podceniť a trasu s prevýšením 1400 metrov si zbehol v predstihu, aby mal prehľad o zmenách na trati, ktorú organizátori pozmenili. „V USA zvolili iný prístup ako v Európe, pretože sa snažili vytvoriť minimum umelých prekážok a skôr sa sústredili na využitie prírodného potenciálu krajiny. Okrem toho nám poslali zoznam nových prekážok s presným popisom a vysvetlením pravidiel vopred mailom, čo musím tiež oceniť, lebo celkovo bolo vidieť, že im pri posúvaní súťaže na vyšší level záleží na spätnej väzbe od pretekárov,“ uviedol Michal Ivančo.
Squaw Valley neostalo svojej povesti nič dlžné. Pár dní pred pretekmi snežilo a i keď počasie nakoniec ukázalo vľúdnejšiu tvár, predsa len plávanie v jazere s ľadovou vodou, kde minulý rok mnohí kvôli podchladeniu kolabovali, sa dostalo pretekárom pod kožu aj tentokrát. „Keď sme vyšli z jazera, čakal nás ešte 8-kilometrový zber a priznám sa, potreboval som 3 – 4 kilometre, aby som sa zahrial. Okrem toho sme si museli dávať veľký pozor, pretože chodníky boli úzke a miestami bez zábran, pritom len pár desiatok centimetrov nás delilo od 20-metrovej diery,“ vysvetľoval M. Ivančo.
Najlepší svetoví Spartania dostali zabrať nielen v technických pasážach, ale ich kvality poriadne preverili aj silové prekážky. Prím hralo nosenie 40-kilogramových vedier, či dvoch vriec naplnených vlhkým pieskom. „Počas nosenia vedra som musel päťkrát zastaviť. Problém nebol ani tak so silou, ale rozťahovalo mi ruky a rukoväť som nemohol udržať. Čo sa týka vriec s pieskom, minulý rok sme mali jedno, teraz na nás čakali dve a odniesť sme ich museli na vzdialenosť 1 700 metrov. Najjednoduchšie bolo prehodiť si jedno okolo krku a druhé vziať do rúk, no stačilo, aby niekto do vás trošku sotil, stratili ste rovnováhu a už ste boli na zemi,“ pripomenul M. Ivančo.
V konečnom účtovaní obsadil M. Ivančo celkové 95. miesto a v kategórii Masters skončil desiaty. Napriek tomu, že mal vyššie ambície, o lepšie postavenie ho v porovnaní s minuloročnou premiérou obral dvojnásobný počet burpees. „Dvakrát som sa na prekážkach šmykol, netrafil som oštep, ktorého váhu som celkom neodhadol a spadol mi skôr, plus som nedal Herkulesovu kladku, kde hral v môj neprospech nepomer mojej váhy a váhy vreca. Myslím si, že som mal na lepšie umiestnenie, pretože niektorým súperom okolo 50. miesta som ešte pred dvoma týždňami dal 5 až 10 minút. Stodvadsať burpees mi však vzalo dosť energie, čo sa podpísalo pod bežecký výkon a sily mi chýbali potom aj na ostatných prekážkach,“ konštatoval M. Ivančo.
Po World Championchip ostal M. Ivančo ešte pár dní na západnom americkom pobreží. Spolu s priateľmi navštívil Los Angeles, vybehol si na slávny hollywoodsky kopec a užíval si tréningy na pláži v Santa Monice. „Behal som bosý a je to úplne iný pocit, ako po asfalte. Rozdiel bol aj v piesku, ktorý bol napr. v porovnaní s Chorvátskom menej sypký. Vedel by som si tam predstaviť nabehať kilometre, ktoré robím doma,“ dodal s úsmevom M. Ivančo.
Počas zastávky v San Franciscu pre zmenu neodolal výzve prebehnúť sa po svetoznámom moste Golden Gate. „Keď sme vybehli, bolo krásne počasie, no pri návrate sa v priebehu pár minút úplne zmenilo a zastihla nás poriadne hustá hmla. Napriek tomu sme stretávali tisíce ľudí… Bolo pre mňa naozaj zážitkom vidieť, či už v Los Angeles alebo San Franciscu miesta, ktoré som doteraz poznal iba z filmov,“ priznal M. Ivančo.
Kontrastom k veľkomestám boli výlety do Yosemite National Parku, Kilner Parku a Giant Sequoia National Forest. Čaro relaxu v náručí pôsobivej prírody dodával, okrem iného, fakt, že ich návštevníci nikdy nevedia vylúčiť, či sa nestretnú so žiadnou zo šeliem. Ako M. Ivančo poznamenal, medvedí trus síce nachádzali na každom kroku, no tú česť zoznámiť sa osobne s niektorým z predátorov nemal. „V kempoch, kde sme spali, muselo byť jedlo uzavreté v špeciálnych nádobách a dokonca aj koše boli uzamknuté, aby sa do nich medvede nedostali, čo na mňa dosť zapôsobilo. Priznám sa, mali sme rešpekt a som rád, že sme žiadneho medveďa nestretli,“ usmieval sa M. Ivančo s odstupom času.
