Juraj Jánošík sa narodil v zime 1688 v Terchovej. Malého Jánošíka pokrstil kňaz Michal Smutko 25. 1. 1688 na fare vo Varíne. Pochádzal z chudobnej rodiny. Mal bratov Jána, Martina a sestru Barboru.
Podľa dostupných archívnych materiálov sa dozvedáme, že nikdy neštudoval za kňaza. Jeho život sa zmenil, keď mal 19 rokov. Ako mladík sa dal zverbovať do kuruckého vojska Fr. Rákocziho II. Na vojne prežil niekoľko rokov. Do kuruckého vojska sa vtedy prihlásilo 10 tis. poddaných, a to preto, lebo Ráckoczi im sľuboval, že už nebudú nevoľníci a nebude ani poddanská robota. Pri Trenčíne 3. 8. 1708 kurucké vojsko vojnu prehralo. Po rozprášení kurucov, labanci Jánošíka zajali a pridelili mu veľmi dobrú službu v cisárskom vojsku, a to, aby strážil na Bytčianskom zámku zajatého zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka. Jánošík strážil Uhorčíka svedomito a čestne. Prinášal mu stravu a potom neskôr mu pomohol k úteku. Na žiadosť otca Martina Jánošíka bol z vojenskej služby prepustený. Prepustil ho generál Ebergenyi s tým, aby doma gazdoval. Podľa archívnych dokumentov Jánošík doma negazdoval. Onedlho prišiel do Terchovej Tomáš Uhorčík, ktorý sa mu prišiel poďakovať za útek z Bytčianskeho zámku. Janošík zanechal svoju rodnú dedinu a dal sa po boku Uhorčíka na zboj. Spolu prepadli bohatých obchodníkov na Morave, odkiaľ si priniesli súkno na košele.
Uhorčík poveril Jánošíka vedením svojej zbojníckej družiny. Uhorčík sa oženil a odsťahoval sa do dediny Klenovec, kde žil pod menom Martin Mravec. Jánošík sa teda stal zbojníckym kapitánom. Spolu s 15 druhmi, pochádzajúcimi z Kysúc, Moravy a Poľska prepadávali bohatých kupcov, zemanov a šľachtu. Jeho zbojníčenie netrvalo dlho. Odhaduje sa, že asi rok a pol. Za tento krátky čas stihol ozbíjať baróna P. Révaja, grófku von Schradon, zemana Ľ. Zmeškala, obchodníka J. Šipoša, zlatníka J. Skalku a ďalších. Jánošík sa so svojou družinou pohyboval veľmi rýchlo. Napr. v pondelok bol na Kysuciach, ale v utorok už niekde inde. V noci navštívil popravisko na Rozinkách pri Žiline, kde našiel na kolese polámaného svojho kamaráta M. Šusteka. Z kolies ho sňal a pomohol mu dôstojne zomrieť. Jánošíková zbojnícka kariéra sa veľmi rýchlo blížila ku koncu. Priťažila mu najmä vražda kňaza J. Vrtíka, ktorú on nespáchal, ale jeho druhovia Plavčík a Turjak. Jánošík sa k vražde nepriznal a súd mu ju ani nemohol dokázať. Jánošík nikoho nezabil, ani nezranil. Svedčia o tom aj spisy v archíve v Liptovskom Mikuláši.
Ďalší prípad, ktorý Jánošíkovi priťažil bolo prepadnutie grófky von Schardon, Vieme však, že grófka bola manželkou vysokého cisárskeho dôstojníka. Preto sa po ňom rozbehlo pátranie. Jánošík zbrane, 300 m súkna a peniaze dobre ukryl, aby ich mohol použiť pre nových povstalcov za slobodu. Škoda, že sa mu to nepodarilo. Poklad doteraz nikto nenašiel.
Jeho úkryt pravdepodobne prezradil mučený zbojník M. Šustek, ale aj T. Hancaga, ktorý chcel uchmatnúť jeho poklad. Tým miestom bola dedina Klenovec, kde Jánošík viackrát prenocoval u gazdov, ktorým pomáhal pri ovciach. Najviac sa zdržiaval u T. Uhorčíka (M. Mravca). Škoda, že sa nezdržiaval na viacerých miestach, zaiste by ho tak ľahko nechytili. Klenovec bol obidvom zbojníkom osudným. V zime 1713 prišiel do dediny liptovský zeman Andreánsky s 30 – 40 hajdúchmi. Jánošíka našli v dome Uhorčíka, ktorý obkľúčili a oboch zajali. Obaja sa dostali do L. Mikuláša, kde ich čakala temnica, súd a poprava. Nepomohol ani hontiansky šľachtic Láni, ktorý sa na súde o Jánošíkovi vyjadril ako o statočnom a vážnom človeku.
Proces s Jánošíkom sa začal 16. 3. 1713 v Liptovskom Mikuláši. V odpovedi na 46 otázok pripustil lúpežné prepadnutie. Odmietol však účasť na vražde. V súdnom spise sa píše: „Všetku vinu vzal na seba, nikoho nenamočil. Na zboj ho vraj naviedol T. Uhorčík. Neprezradil ľudí, ktorí ho ukrývali, hostili, ani miesto, kde skryl svoje poklady. Zlato ho nelákalo. Prstene rozdal terchovským dievčatám.“ Jánošíkovi určili obhajcu, ktorý pre neho žiadal milosť. Milosť nedostal, čakala ho smrť. 17. 3. 1713 ho odsúdili odvisnúť na háku. Bola to vtedy najkrutejšia poprava. Mal iba 25 rokov. Uhorčíka lámali na kolese, a to o mesiac neskôr. Dodýchal na tom istom mieste ako Jánošík. Mikulúščania to miesto volajú „Šibeničky“. V roku 1729 kati zoťali hlavu 15-ročnému chlapcovi z Trenčína len pre to, že ho našli v spoločnosti zbojníkov. Na zboj s nimi nikdy nechodil. Rodičia Jánošíkovci prišli v roku 1713 o dvoch synov. V Tepličke nad Váhom sa konal súd aj s Jánom – starším bratom. Sudcovia ho v rozsudku obvinili, že podporoval brata Juraja, zbojníka. Ján Jánošík bol odsúdený na trest smrti obesením. Prenasledovaná bola aj celá dedina Terchová. 17. 3. si spomenieme na 300. výročie tak hroznej popravy J. Jánošíka.
Súdne spisy v Lipt. Mikuláši dokazujú pravdivosť tohto článku o Jánošíkovi. V Slov. národnom múzeu môžeme vidieť vybíjanú valašku a v Ružomberku zase jeho krásne zdobenú čiapku. Tieto veci chcela od nás Budapešť odkúpiť. Takéto vzácne veci si zobrať nedáme. Je to mimoriadne cenná historická pamiatka. V Lipt. Mikuláši je mramorová tabuľa, na ktorej je nápis „V tejto budove súdili Juraja Jánošíka.“
Tento článok nech poslúži mladej generácii – žiakom, študentom, ale aj mladým učiteľom na školách.
P.S.: Juraj Jánošík bol jediný zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným rozdával.
Z histórie zbojníkov
V 16., 17. a 18. stor. storočí nebolo zbojníctvo v našich končinách, ale ani inde v Európe ničím výnimočným.
V roku 1518 odsúdili v Kremnici zbojníka Mikuláša Pastierika na smrť lámaním na kolese. V Levoči v roku 1531 v jediný deň sťali mečom až 35 zbojníkov. V Bratislave v roku 1597 obesili troch zbojníkov a v roku 1601 ďalších troch lámali v kolese. Banda 4 zbojníkov lúpila medzi Bratislavou a Žitným ostrovom – stihol ich trest obesením. Boli ich desiatky, o ktorých sa však nespievali piesne, neskladali básne, nerozprávali sa povesti…
Prečo sa stal legendou život jediného zbojníka – Juraja Jánošíka? Jednoznačne na to môžeme povedať takto: „Jánošík nebral bohatým pre seba.“ Nepotreboval ani zlato, ani peniaze. Všetko rozdával chudobným ľuďom (napr. terchovským dievčatám prstene). Iné predmety, ktoré nepotreboval, skryl pre ďalších, ktorí budú bojovať za slobodu národa. Poklad, ktorý skryl, sa doposiaľ nenašiel.
Zoltán Benko
