V stredu 12. mája sa cez naše mesto rozniesla smutná správa. Vo veku 76 rokov nás náhle a nečakane opustil bývalý kolega, priateľ, milovaný člen svojej rodiny Jožko Mičko, ktorý bol výraznou osobnosťou hudobného života v našom regióne. Rodák z Dobrej nad Ondavou, ktorú prikryli vody Domaše.
Jeho pracovná životná púť sa začala v roku 1967, keď ako čerstvý absolvent košického konzervatória prichádza do svojho novovznikajúceho okresu Vranov nad Topľou. Jeho prvé kroky viedli do Základnej umeleckej školy vo Vranove nad Topľou, kde pracovne prežil takmer 42 rokov ako odborný učiteľ hudby, predovšetkým na dychové nástroje.
V rokoch 1976 až 1981 pôsobil ako riaditeľ ZUŠ, v rokoch 1996 až 2002 ako zástupca riaditeľa. Počas svojej učiteľskej kariéry vychoval stovky skvelých hudobníkov, pretože bol nielen výborným a dôsledným učiteľom. Svojim pedagogickým taktom a osobným prístupom si získal srdcia i um žiakov v tomto náročnom hudobnom žánri.
O nezvyčajnom vzťahu v rozvoji hudobného života v našom okrese svedčí aj ďalšia skutočnosť. V roku 1967 si rovnako nachádza cestu na novorodiace sa osvetové stredisko, kde patril medzi zakladajúcich členov ľudovej hudby folklórneho súboru Vranovčan, v ktorom zotrval s menšou prestávkou až do roku 1991 a prispel k jeho úspešnej reprezentácii doma i vo svete. Pôsobil tiež v dychových hudbách a v ďalších hudobných zoskupeniach v našom regióne.
Svoj voľný čas však venoval aj svojej rodine, svojej manželke a deťom. Jeho syn Jožko pokračuje v otcových krokoch ako člen Slovenskej filharmónie v Košiciach a tiež ako učiteľ hudby v Prešovskom regióne, kde pôsobí so svojou manželkou. Rovnako svoje otcovské srdce a svoj čas venoval jedinej dcére Janke.
Navždy umĺkol jeho hlas a jeho typický úsmev. Pri rozlúčke sme mu ďakovali za jeho celoživotnú prácu v rozvoji hudobnej kultúry v našom regióne. Akoby sa nad nami niesli slová básnika: „Až umriem raz, nech je to v máji, keď kvitne biely orgován. Tvár moja očiam premení sa v tvár orgovánov, konvalin. Nebude v máji ťažko odísť z tohoto sveta rozvalín.“
Jozef Švarbalík
