Správa, na ktorú čakali nielen zamestnanci zamestnaní v skupine spoločností BUKÓZA HOLDING, prišla! Do fabriky v Hencovciach vstupuje nový investor.

Hoci sa verejne skloňoval záujem z Balkánu či Nemecka, s víziou prichádza česká investičná skupina RIQ Investments. Táto informácia sa stala okamžite mediálnym headlineom.

Zakladateľ RIQ Investments a predseda predstavenstva Roman Staněk v otvorenom rozhovore pre Vranovské NOVINKY vysvetlil, prečo ich voľba padla práve na Bukózu, aké záväzky prebrali, kde vidí priestor na optimalizáciu a najmä potenciál na trhu.

* Bývalé vedenie BUKÓZY Holding, a.s. avizovalo rokovania s viacerými investormi, ktorí mali prejaviť záujem o vstup do fabriky v Hencovciach. Počas májového protestného zhromaždenia hovoril majiteľ Ján Ďurian o záujme dvoch nemeckých investorov. Nakoniec to bola vaša investičná skupina RIQ Investments, ktorá sfinalizovala prevzatie skupiny spoločností patriacich do Holdingu. Čím Vás potenciál Bukózy presvedčil?

– Na začiatok zareagujem na to, čo ste povedali v otázke, a teda, že tu bolo viacero záujemcov. Záujemcovia tu boli, ale podľa mňa, ich záujem nebol až taký vážny. Skôr bol v prvotnej fáze, kedy sa nedostalo ani na due diligence a fyzickú obhliadku fabriky. Niektoré signály možno prišli len od konkurencie, ktorá to nemyslela až tak vážne.

V našej investičnej skupine dostávame reporty od audítorských kancelárií, inokedy dostaneme informáciu od bánk či rôznych obchodných partnerov. Keď sa ku mne dostala informácia, že BUKÓZA Holding má finančné problémy, povedali sme si, že by sme chceli hovoriť s majiteľom.

Myslím si, že keď tu táto fabrika fungovala už za komunizmu a má 60-ročnú tradíciu, musí mať potenciál a miesto na trhu. Celulóza je komodita, ktorá sa hýbe v nejakých intenciách, presnejšie v 5-ročných cykloch, ale pokiaľ sa fabrika správne uchytí, reštrukturalizuje zvnútra a správne sa zorganizuje, má potenciál, aby bola v plusových čiernych číslach.

* Vstup vašej investičnej skupiny do BUKÓZY Holding sa podarilo sfinalizovať v pomerne krátkom čase. Ako vnímate po tejto skúsenosti slovenské prostredie?

– Som z Česka a sústreďujem sa na reštrukturalizácie fabrík. Ostal som príjemne prekvapený, ako u vás zafungoval štátny systém. Od prvého momentu som nadobudol pocit, že ministerstvá hospodárstva, životného prostredia či práce, sociálnych vecí a rodiny chcú tejto fabrike na východe Slovenska pomôcť. Viem, že sa u vás hovorí, že z východu je do Bratislavy ďaleko, ale absolvovali sme sériu rokovaní a všetky sprevádzal konštruktívny prístup.

Keď som poprosil, či by sa dali urýchliť najmä procesy vo vzťahu k Eximbanke, lebo chceme, aby ľudia konečne dostali výplaty, podarilo sa to. Ďalším príkladom je štátna firma pod ministerstvom hospodárstva SPP, ktorá súhlasila so splátkovým kalendárom, pričom nemusela k tomu takto pristúpiť, lebo v minulosti sa záväzky neplnili. S korektným prístupom sme sa stretli na Environmentálnom fonde. Rovnako som v dobrom slove zmysle nezažil, aby riaditeľ miestneho úradu práce prišiel na rokovania v sobotu. Rovnakú skúsenosť som mal s riaditeľom Sociálnej poisťovne, s ktorým sme riešili veci veľmi operatívne.

Som apolitický, ale musím zopakovať, že naozaj bolo vidieť, ako sa všetci spojili a chceli, aby fabrika fungovala.

Zlá a vo veľkej miere nejasná situácia v BUKÓZA Holding, a.s. vyvrcholila v máji protestným zhromaždením zamestnancov.

* Majiteľ Ján Ďurian viackrát mediálne avizoval, že fabrika je na predaj za jedno euro. Čo znamená „jedno euro“, ak sa na reálnu situáciu pozrieme reálnou optikou?

-S Jánom Ďurianom sme sa stretli dva mesiace dozadu. Pozreli sme si aj mediálne výstupy, ktoré spomínate a v ktorých hovoril, že fabrika je na predaj za jedno euro. Za jedným eurom sa však skrývalo 130 mil. eur dlhov.

Keď sme začali rokovania, na prvom mieste bola úloha dohodnúť sa s Eximbankou, ktorá to tu všetko financovala. Eximbanka tu mala 65 mil. eur, štát ďalších 25 mil. eur za emisné povolenky a skoro 30 mil. eur tu mal aj bývalý majiteľ, ktorého pohľadávky vznikli z nejakých pôžičiek a obchodných vzťahov.

Zmapovali sme si trh a následne sme absolvovali rýchle due diligence. S našim ekonómom a právnikmi sme tu sedeli v papieroch mesiac, plus sme zároveň komunikovali s veriteľmi. Pre predstavu poviem, že len z obchodného styku sa evidovalo cca 27 mil. dlhov u 570 veriteľov. V priebehu troch týždňov sme absolvovali cez 300 stretnutí, aby sme sa dopracovali k nejakému kompromisu. Dôležité totiž pre mňa bolo navnímať, či títo dodávatelia budú ochotní s nami ďalej spolupracovať.

Vysvetľovali sme, že chceme ísť férovou cestou. To znamená, že všetkým veriteľom chceme v nejakom časovom horizonte splatiť 100% ich pohľadávok. S väčšinou obchodných partnerov sme sa dohodli na 3-ročnom splátkovom kalendári. S ďalším ešte rokujeme a postupne uzatvárame dohody.

* V situácii, kedy neboli vyplácané mzdy, vo vzduchu visel exodus zamestnancov. Keďže ide o odborné profesie, hrozilo, že spustenie opätovnej výroby by sa mohlo skomplikovať. Ako na Vás zapôsobili zamestnanci počas rokovaní?

– Po tom, ako došlo k dohode s obchodnými partnermi, som si zvolal zamestnancov. Chcel som vedieť, s kým môžeme počítať, teda koľkí sa vrátia do práce. Ostal som príjemne prekvapený, že prišli skoro všetci a vypočuli si ma. Ich otázky boli odborné a komunikácia férová. Na východe Slovenska som vo väčšej miere nepodnikal, ale môžem povedať, že som tu našiel ľudí s potenciálom, či už vo výrobe alebo aj v administratíve.

Vzhľadom k tomu, do akého stavu sa fabrika dostala, sme s bankou trvali na tom, že peniaze, ktoré tu Ján Ďurian v holdingu mal, skapitalizuje za jedno euro. Potom som odkúpil od Eximbanky úver a následne bola schválená úverová linka na 20 mil. eur. Z toho 10 mil. eur sme použili na vyplatenie miezd a ďalších prioritných vecí, aby fabrika mohla začať fungovať. K vyplateniu miezd došlo v pondelok (8. júla, pozn. red.). Keďže v predchádzajúcom týždni bol v piatok sviatok (sv. Cyril a Metod, pozn. red.), papierovačky sme stihli uzavrieť až po víkende. Ďalších 10 mil. eur je určených na nákup drevnej hmoty, aby sme sa predzásobili a dokázali sa stabilizovať.

RIQ Investments je investičná skupina s viac ako 17-ročnou históriou

Špecializuje sa na dlhodobé investície do spoločností a projektov, ktoré majú potenciál trvať desiatky rokov, a to hlavne v odvetviach ťažby a spracovania kameňa, automotive, obnoviteľných zdrojov energie a real estate najmä na území Českej republiky a Slovenska. Vo svojich portfóliových spoločnostiach investuje do obnovy a modernizácie s cieľom zvýšiť ich konkurencieschopnosť.

Investičná skupina RIQ má trhovú hodnotu aktív skupiny 4 mld. českých korún, vlastný kapitál 1,7 mld. českých korún a zamestnáva viac ako 1 000 zamestnancov.

Roman Staněk má viac ako 20 rokov skúseností v rôznych oblastiach podnikania. Svoju podnikateľskú kariéru odštartoval v oblasti potravinárstva a následne vybudoval jeden z najväčších poľnohospodárskych holdingov na území severnej Moravy na viac ako 10 tis. hektároch pôdy. Po úspešnom exite v roku 2016 sa zameral na investície v oblasti spracovania kameňa, obnoviteľných zdrojov a realít.

Medzi jeho silné stránky patrí identifikácia zaujímavých investičných príležitostí a schopnosť rozvíjať dlhodobé obchodné vzťahy.

www.riqinvestments.com

* V tlačovej správe, ktorou ste oznamovali vstup do BUKÓZA Holding, a.s., ste uviedli, že svojou strategickou investíciou zachránite stovky pracovných miest. Akú máte víziu s počtom zamestnancov? Do Holdingu patrí viacero spoločností. Ako sa ich fungovanie prejaví na zamestnanosti?

–  Z ôsmich spoločností vlastníme sedem a ôsma by mala pribudnúť do konca júla. Preberali sme to s audítorkou a ešte v tomto roku dôjde k fúzii všetkých firiem. Ak to poviem laicky, bolo to zbytočné papierovanie. Týmto krokom sledujeme zreálnenie hodnoty aktív, čím sa posilní kapitál, aby bola firma dostatočne silná.

Čo sa týka priestoru pre zamestnancov, aktuálne ich zamestnávame do 500. Myslím si, že keď sa rozbehnú všetky procesy, stovku by sme ešte mohli nabrať. V energetike veľa ľudí nezamestnáme, ale keď pôjde napr. papierenský stroj na plný výkon, budeme zamestnancov potrebovať, aby sme vykryli trojzmennú prevádzku. Ďalší potenciál by mohli otvoriť rokovania o viacerých projektoch v oblasti farmácie alebo automotive, pretože celulóza sa dá využiť v rôznych oblastiach.

Historicky fabrika zamestnávala 800 až 860 ľudí. Hoci sme znížili počet zamestnancov v službách, veľa vecí sme outsourcovali. Pracovné miesta teda nezmizli, len sme zvolili iný model, ako niektoré služby využívať.

* Pre výrobný program BUKÓZY je alfou a omegou drevo. LESY SR, š. p. vyčítali bývalému vedeniu spoločnosti nedisciplinovanosť pri uhrádzaní záväzkov. Má dnes fabrika dostatok drevnej hmoty, aby mohla opäť začať vyrábať?

– Štátnemu podniku LESY SR sa dnes nedlží nič, pretože tam bolo ručenie Eximbanky, ktoré sme odkúpili. LESY SR sú pre nás významný hráč, preto som rád, že naše vzťahy sú nastavené korektne. Verím, že sme ich manažment dostatočne uistili, že sme stabilný a seriózny partner. Rozumiem tomu, že v okolí znížili ťažbu, pretože fabrika stála a nevyrábala. Na tretí kvartál už majú nejaké objemy zarezervované, ale i napriek tomu sú schopní nám drevnú hmotu dodať. Nemohli totiž vedieť, ako sa bude situácia v Bukóze vyvíjať, preto ich rozhodnutie chápem. Napriek tomu nám vyšli v ústrety a do konca roka pre nás blokujú 85 tis. kubíkov dreva. Vďaka tomu, čo nakúpime aj inde, nám táto kapacita v prvej fáze postačí.

* Jedna zo spoločností Holdingu dostala pred vstupom vašej investičnej skupiny pokutu za nenakúpenie emisných kvót. Môže to ohroziť začiatok výroby?

– Za rok 2022 máme dlh emisií 8,7 mil. eur, spolu je dlh cca 25 mil. eur. S ministerstvom životného prostredia rokujeme, či by sa pokuta, ktorú fabrika dostala, dala rozdeliť do splátok. Momentálne sa to rieši na úrovni Bruseli, či sa to môže alebo nemôže, resp. či by to bola alebo nebola nepovolená pomoc.

Nič to však nemení na tom, že z celkového dlhu budeme musieť do konca roka uhradiť 8,7 a 3,5 mil. eur, aby sme si mohli nárokovať povolenky za rok 2023, ktoré sa vypočítajú v priebehu roka 2024 a zároveň povolenky aj na rok 2024, ktoré sa budú vypočítavať na začiatku roka 2025.

Trošku šťastia v nešťastí máme v tom, že fabrika pol roka nevyrábala a netvorila toľko emisií, preto by sa tento dlh mohol o niečo znížiť. Napriek tomu to vychádza, že niekde medzi 10 – 15 mil. eur budeme musieť tak či tak do Bruselu zaplatiť, aby sme mohli čerpať emisné povolenky ďalej. Chod fabriky to však neohrozí. Máme rezervy, že ak by k dohode nedošlo, do konca roka to zaplatíme.

* Fabrika v Hencovciach si prešla turbulentnými časmi. Aký výrobný program by mal situáciu stabilizovať?

– Ostávame pri tom, že vyrábať budeme klasickú celulózu. Po naštartovaní kompletného výrobného programu to vyzerá, že budeme vyrábať 10 až 11 tis. ton celulózy mesačne.

Predpokladám, že siedmy mesiac bude ešte stratový, lebo sa bude len nabiehať na výrobu. Vo ôsmom mesiaci chceme byť v kladných číslach a posledný kvartál vidím vďaka cene celulózy ako ziskový. V roku 2025 plánuje tržby na úrovni 15 mil. eur mesačne. Máme však väčšie ambície a chceli by sme sa pohybovať na úrovni EBITDA 8 až 10%.

Zabudnúť však nesmieme na to, že sme sa zaviazali splácať pohľadávky. Zisk vrátime primárne do toho, čo nám prinesie hneď naspäť efekt a zároveň sa budú splácať dlhy, aby sme veriteľom vrátili peniaze v 100%-tách naspäť.

RIQ Investments oficiálne oznámil vstup do skupiny spoločností BUKÓZA Holding po sfinalizovaní dohody s Eximbankou, ktorú podpísali predseda predstavenstva investičnej skupiny Roman Staněk (vpravo) a predseda Rady banky Rastislav Podhorec.

* Diskutovanou témou, aj počas protestného zhromaždenia, bolo uvedenie do prevádzky papierenského stroja, ktorý sa zmenil na niekoľkoročnú ságu. Aký prioritu mu prikladáte vo vašich plánoch? 

– Papierenský stroj nie je primárny dôvod, ktorý spôsobil „pád“ fabriky. Eximbanka bola za mňa až veľmi benevolentná, že umožnila rozvoj v takejto miere. Rozhodne nestála za tým, aby práve ona zatiahla za brzdu a fabriku zničila. Určite by počkala so splátkami.

Ak odbočím od papierenského stroja, tak primárny problém bol v tom, že dva roky bol kovid a keď skončil, začala vojna na Ukrajine, ktorá priniesla so sebou energetickú krízu. V rokoch 2022 a 2023 nemala táto fabrika naozaj ako fungovať – cena celulózy bola nízka, drevo vybehlo na 90 eur za kubík, čo je nárast skoro o 80% a energie tiež stáli, čo stáli… Fabrika urobila dva roky po sebe čistú prevádzkovú stratu 30 mil. eur. Fabriku teda „nezabil“ papierenský stroj, ale nereagovanie na dobu bez zatiahnutia za brzdu v správny moment s obmedzením výroby a utlmením činností do času, než sa situácia vráti na úroveň spred krízy.

Myslím si, že investícia do papierenského stroja nebola šťastným rozhodnutím. Zvolený bol totiž nesprávny typ stroja, ale keď už ho tu máme a bolo do neho nainvestovaných nemálo peňazí, budeme s ním pracovať. Potrebujeme nastaviť proces tak, aby išiel, zarábal a nemuseli sme do neho investovať ďalšie peniaze.

Jeho potenciál vidíme v režime 2 – 3 druhov základných obalových papierov, aby sa nemusel stále prenastavovať. Tento low-cost môže prinášať fabrike nižšie stovky tisíc eur zisku, lebo bude používať zberový papier a nebude sa plytvať celulózou, ktorej sa pridá maximálne pridá 10 – 20%.

Zopakujem, stroj tu je, je schopný byť v ekonomickom pluse, ale nie je to, čo by malo túto fabriku živiť a na čom by táto fabrika mala stáť.

* Kde vidíte po dôkladnej analýze priestor na znižovanie nákladových zložiek?

– Veľmi dôležitou je pre nás energetika, pretože CO2 predstavuje pre túto fabriku veľký náklad. Aj to je dôvod a motivácia, prečo ju chceme dekarbonizovať a prečo o tom rokujeme sú štátnymi inštitúciami.

Energetika je v Hencovciach veľmi stará a my potrebujeme znížiť objem vstupu drevnej hmoty do kotla, ktorý poháňa turbínu. Ak sa podarí znížiť tieto fixné náklady, bude zarábať aj energetika.

Z našich plánov môžem potvrdiť, že v našom záujme je investícia do novej veľkej turbíny a dostatočného batériového úložiska niekde medzi 100 až 150 megawattmi. K tomu ešte zvažujeme, či doplníme fotovoltaickú elektráreň, lebo mix zelenej energie by mohol byť pre nás zaujímavý.

Rozmenené na čísla si musíme uvedomiť, že dnes sa u nás spracováva 20 tis. ton energetickej štiepky mesačne, čo je veľmi veľa dreva. Stojí to peniaze a nie je to až tak efektívne. Na prvom mieste pred nám stojí potreba modernizovať kotol, aby efektívnejšie vyrábal paru, ktorá bude roztáčať turbínu s tým, že zvyšok elektrickej energie uchováme do batérie. Keďže pôjdeme na trojzmennú prevádzku, budeme musieť naše potreby regulovať práve spomínanou batériou. Zvyšnú energiu si vieme predstaviť zobchodovať na výkyvy v sieti, do ktorej by sme ju mohli predávať.

* V minulosti si Bukóza HOLDING nedávala vždy záležať na povesti premianta, ktorý by udával trendy v spoločenskej zodpovednosti. Znamená Váš prístup k energetike aj zmenu k princípom, ktoré charakterizujú práve spoločenskú zodpovednosť?  

– Nebude to okamžite, ale našou víziou je, aby fabrika ozelenela a spĺňala normy Európskej únie. Celkovo je to spojené s dekarbonizáciou, ale už len zozelenením energetiky sme schopní v krátkej dobe, od jedného do troch rokov, znížiť CO2 o 30 až 50%, čo je obrovská záťaž pre okolie. Zároveň alebo paradoxne to má hneď dva významy. Na jednej stráne znížime záťaž a na strane druhej znížime náklady pre fabriku. Ide to ruka v ruke a vo výsledku sa dostaneme k riešeniu, ktoré je najlepším pre všetky strany.

The post Roman Staněk: Bukóza má miesto na trhu, fabriku chceme zelenšiu! appeared first on Vranovské novinky.

Keďže s Pavlom sa poznáme osobne, formality, ako vykanie, sme pri rozhovore vynechali. Debatovali sme v redakcii face to face, samozrejme, s rúškami na tvári.  

* V čase vypuknutia koronakrízy si pôsobil v rakúskom zimnom stredisku Ischgl. Kedy, resp. za akých okolností si sa rozhodol, že sa vrátiš domov na Slovensko?

– Keď sme 13. marca skončili piatkovú zmenu, šéf nám oznámil, že rakúska vláda rozhodla o uzatvorení celého strediska. Potvrdených pozitívnych prípadov nakazených ľudí, ktorí ho navštívili, totiž prudko stúpal a už sa pred tým nedalo zatvárať oči. Pôvodne sme plánovali na Slovensko vycestovať v priebehu ďalšieho týždňa, ale za týchto okolností sme dostali doslova pár desiatok minút na to, aby sme sa zbalili. Ak by sme zaváhali, mohli sme tam ostať jeden, dva, možno tri mesiace, ťažko v tejto chvíli povedať. Niektorí moji kamaráti sú v Ischgli doteraz. Keďže som tam nechcel ostávať ani sekundu dlhšie, pobral som si veci a odišiel. 

* Aj na Slovensku sa mnohí stali terčom kritiky za to, že v čase kedy ochorenie COVID-19 začalo valcovať Európu, išli ešte na lyžovačku do Rakúska, či Talianska. Čím si vysvetliť, že napr. Rakúšania nezakročili skôr?

– Ischgl patrí medzi najväčšie lyžiarske strediská v Rakúsku, ktoré denne navštívi niekoľko tisíc turistov. Aby si si to vedel ľahšie predstaviť, k dispozícii tam máš 239 kilometrov zjazdoviek. Ak to zhrniem aj s ďalšími službami, prívlastok „alpská Ibiza“, mu patrí právom. Keď som odchádzal, boli tam už potvrdené prvé prípady, ale pravdou je, že zo začiatku to brali na ľahkú váhu. Bolo vidieť, že v tom čase ešte nad ochranou zdravia dominoval biznis. Ľudia si chceli užívať a vzhľadom k tomu, že jedna noc v hoteli stojí 300 až 400 eur, podnikatelia nechceli dovoliť, aby prišli o tretinu sezóny. Znamenalo by to pre nich obrovské straty. Na druhej strane, ak sa niekde stretnú denne tisíce ľudí, stačí, aby bol medzi nimi jeden nakazený a už sa vírus šíri. 

* Keď si sa vrátil na Slovensko, povinná karanténa v režime, ako ju poznáme dnes, ešte zavedená nebola. Podľa medializovaných informácií si dokonca nemal žiadne príznaky. Napriek tomu si išiel do karantény. Prečo? 

– V momente, ako padlo rozhodnutie, že sa vraciam domov, som okamžite telefonoval s rodičmi. Riskovať, že by som išiel do rodičovského domu, som nechcel, ale zároveň sme nemali pripravenú ani žiadnu inú alternatívu. Domov som cestoval v piatok a rodičia celú sobotu zháňali pre mňa ubytovanie. V tejto súvislosti bolo zaujímavé sledovať, ako sa koronakríza premietla do cien nájmov za chaty na Domaši. Kým pred pandémiou si za noc zaplatil 30 eur, teraz sa to vyšplhalo na stovku. Pri štrnástich dňoch to vyšlo na celkom zaujímavú sumu, za ktorú by si si mohol dovoliť slušnú dovolenku pri mori… Druhou možnosťou bolo ísť do karanténneho centra, čo v tom čase znamenalo iba Gabčíkovo, kde som sa však bol tiež pozrieť. Zmerali mi teplotu a keďže som nemal žiadne príznaky, povedali mi, aby som išiel radšej do domácej karantény. Medzitým sa podarilo vybaviť chatu na Domaši, preto som nabral smer východ. Dnes to tak trošku aj ľutujem, pretože, ak by som ostal, otestovali by ma okamžite a teda vedel by som skôr, na čom som. 

* V článku, v ktorom som informoval o Tvojom prípade, som zdôraznil, že si bol v izolovanej karanténe. Ako teda vyzeral Tvoj kontakt s okolitým svetom? Predpokladám, že predsa len si minimálne potreboval, aby Ťa niekto zásobil potravinami, pretože štrnásť dní nie je krátka doba…

– Skôr ako som prišiel na chatu, rodičia mi tam priviezli jedlo a základné hygienické potreby. Ak mi aj potom priniesli potraviny, tašku položili 15 metrov od chaty a na túto vzdialenosť sme si vymenili pár viet. Počas štrnástich dní sme do osobného kontaktu neprišli ani raz!

* Pred koncom karantény si sa nechal otestovať. Mal si nejaké príznaky, kvôli ktorým si chcel podstúpiť test? Mimochodom, aj dnes nie je celkom jednoduché nechať sa otestovať. Ako sa Ti to vlastne potvrdilo?

– Keď som prišiel na Slovensko, bolo mi vysvetlené, že ma testovať nebudú, lebo nemám príznaky. Nemal som zvýšenú teplotu, trochu som pokašlieval, ale inak nič. Až doma som neskôr zistil, že som stratil čuch, ale vtedy som bol iba unavený. Precestoval som autom 1 200 kilometrov, všetko sa dialo narýchlo, preto som ani ja sám v tom problém nevidel. Napriek tomu som si však chcel byť naozaj istý, že nemám nový koronavírus. Najskôr som telefonoval do Michaloviec, ale tam testovanie z auta nerobili, no odporučili ma do Košíc. Najskôr ma nechceli testovať ani tam, ale vysvetlil som im, že som pricestoval z rakúskeho strediska Ischgl, kde pozitívni pacienti pribúdali ako na bežiacom páse. Nikto teda nemohol vylúčiť, že som neprišiel do kontaktu s niekým, kto bol pozitívne testovaný na COVID-19. Testovali ma v piatok s tým, že v sobotu mi končí karanténa a mám sa zaradiť do bežného života. 

* Čo nasledovalo po teste?

–  V sobotu mi skončila karanténa, preto som večer prišiel domov. Zvítal som sa s rodičmi, cítil som sa dobre, bol som rád, že som konečne doma. V nedeľu som sa chystal do prírody, nazbierať medvedí cesnak. Po obede cca o pol druhej som mal telefonát, v ktorom mi z vranovského Regionálneho úradu verejného zdravotníctva oznámili, že môj test vyšiel pozitívne.

* Ako človek v prvej chvíli na takúto informáciu zareaguje?

– Ostal som ticho, „zamrzol“ som. Pýtali sa ma na rôzne údaje, ale poprosil som, nech mi zavolajú o pár minút, lebo v tej chvíli som sa naozaj nezmohol ani na jedno slovo. V prvom rade ma prepadol strach, no ani nie tak o mňa, ako o mojich blízkych, pretože okrem rodičov s nami bývajú aj starí rodičia. Snažil som sa to eliminovať, dodržal som karanténu a nakoniec to aj tak nemuselo byť nič platné. Média už prinášali informácie o úmrtiach vo svete, preto mi nebolo všetko jedno. Pre psychiku to nebolo nič jednoduché, lebo… strach o blízkych, tlak médií, tlak okolia… Dva dni som bol v strese. Keď si mama náhodou odkašlala, hneď som stŕpol. Postupom času som sa s tým však zmieril a neprežíval som, že som pozitívne testovaný. Po celý čas som nevychádzal z izby, s výnimkou najnutnejších potrieb. Rodičia mi nosili jedlo pred dvere a takto sme fungovali dva týždne. 

* Prežiť 28 dní v karanténe bez spoločenského kontaktu s okolím je pre našu generáciu nová skúsenosť. Čím si si krátil čas? 

– Nikdy som si nevedel predstaviť byť taký dlhý čas mimo osobného kontaktu s ľuďmi. Prvé dni ubehli celkom rýchlo, oddychoval som po ukončenej sezóne a sledoval situáciu, ako sa vyvíja. Pomaly mi dochádzalo, že to, čo sa deje nie je vôbec sranda. Každý deň nové informácie a opatrenia. Taktiež ako každý mladý som si čas krátil rôznymi filmami, seriálmi, často som hral Xbox, ale po čase ma aj to prestalo baviť. Taktiež veľa času som strávil na sociálnych sieťach a komunikoval s priateľmi a rodinou. No posledný týždeň som dni už len odpočítaval, nech to konečne skončí (úsmev).

* Jednou z mystifikácii ochorenia COVID-19 je, že sa veľa hovorí o preventívnych opatreniach, ale o liečbe, ako v prípade iných chorôb, je už relevantných informácií poskromnejšie. Dostal si nejaký „manuál“, ako sa liečiť?

– Keď som sa dozvedel, že mám COVID-19, nemal som nariadenú žiadnu liečbu. V jednom z článkov som sa dočítal, že pomáha teplý čaj, tak som ho už na chate, aj doma, popil naozaj dosť. Dostal som len informáciu, aby sme dodržiavali všetky hygienické opatrenia a pokiaľ by sa mi zhoršil zdravotný stav, mal som volať 112. Po tom, ako som sa dozvedel o pozitívnom teste, som chcel byť hospitalizovaný. Nešlo mi ani tak o mňa, ako o moju rodinu. Lenže nemal som príznaky, preto hospitalizácia nepripadala do úvahy. Chata, kde som bol prvých štrnásť dní, už bola obsadená a tak som musel ostať doma. Toto ma trošku sklamalo, že neexistovala alternatíva, aby pozitívne testovaný človek nemusel byť doma a riskovať, že nakazí aj ostatných. Keď po piatich dňoch mali negatívne testy aj rodičia, už som tušil, že nový koronavírus nemôžem prenášať a aspoň trochu mi vtedy odľahlo. Človek si však nemôže byť 100%-tne istý, preto som absolvoval v domácej karanténe celých štrnásť dní. 

* Kedy si absolvoval ďalšie dva testy, ktoré potvrdili, že si vyliečený?

–  Prvý test som absolvoval v dvanásty deň druhej karantény a druhý som mal o dva dni. 

* Jedna vec je čítať správy, či pozerať reportáže o koronavíruse, no určite niečo iné je byť pozitívne testovaný a zažiť to na vlastnej koži. Ako sa pozeráš spätne na to všetko, čo si prežil?

– Po zdravotnej stránke som necítil a ani necítim žiadne obmedzenie. Skôr to bola záťaž na psychiku. Keď si prvý pozitívne testovaný prípad v okrese Vranov nad Topľou, ľudia sa na Teba zrazu pozerajú inak. Chápem, že sa toho boja a hoci som oficiálne vyliečený, stále cítim z ich strany rešpekt. Predpokladám, že ešte chvíľu ma to bude prenasledovať. Pravdou je, že som mal ľahký priebeh, preto neviem povedať, aké by to bolo, pokiaľ by sa mi zdravotný stav zhoršil. Určite to neberiem na ľahkú váhu, ale na druhej strane si myslím, že média téme koronavírusu pridávajú. Napr. pri štatistikách mi chýba, že stále spočítavame všetky pozitívne prípady, ale prípady, keď sa niekto vyliečil, sa neodpočítavajú, čo trošku pohľad na COVID-19 skresľuje. Bez ohľadu na štatistiky musí ostať zodpovedný prístup samozrejmosťou aj naďalej, ale nemali by sme to s tlakom, aký niektorý na seba vytvárajú, zase preháňať. Umývať si ruky by malo byť prirodzené a automatické aj za normálnych okolností, nosenie rúška predsa nemôže byť obmedzujúce, ale hlbšie si to do hlavy nevpúšťajme. Vnímam to tak, že toto nie je jediné riziko, ktoré nám hrozí a tak ako sme sa naučili žiť s ostatnými rizikami, o ktorých sa možno nepíše s takou intenzitou, musíme sa naučiť žiť aj s ochorením COVID-19. Mám totiž pocit, že strach a z toho plynúci stres v podvedomí má na ľudí horší vplyv, ako samotný koronavírus.

* Plánuješ sa po skončení koronakrízy vrátiť do Rakúska?

– Dnes som čítal, že v máji by sa mohol život, aj Ischgli, vrátiť do zabehnutých koľají, ale neviem, či sa chcem vrátiť. Som rád, že som zdravý a že sú zdraví moji blízki. Momentálne budúcnosť neplánujem, žijem pre dnešok. 

The post Pavol sa vyliečil z COVID-19: Viac ako o seba som sa bál o blízkych appeared first on Vranovské novinky.

* Práca v kine – to je sen mnohých ľudí. Ako si sa k nej dostal?
– Dostal som sa k nej cez kamaráta, ktorý v tom čase pracoval v miestnom Mestskom dome kultúry. Navrhol mi túto prácu a ja som ju bez váhania vzal. Po nejakom úvodnom pohovore som bol pripravený začať.
* Je samotná práca náročná? Popíš nám svoj bežný pracovný deň.
– Náročná je najmä časovo, fyzicky ani psychicky nijako zvlášť. Bežný pracovný deň začína tým, že zapínam premietačku a počítač, skrátka všetky prístroje, ktoré sú potrebné. Zasvietim svetlo v kinosále a začnem si pripravovať tzv. „showku“. To znamená, že si v konkrétnom software-i pripravím poradie všetkých ukážok, trailerov, reklám a aj samotného filmu. Vtedy sa už zhasínajú svetlá a otvára opona. Na záver stačí už len stlačiť „play“. Po tom nasleduje kontrola kvality obrazu a zvuku filmu, čo v ľudskej reči znamená, že ho mám počas predstavenia pozerať.
* Aký by mal byť pracovník kina? Myslíš, že sú nejaké špeciálne vlastnosti alebo predpoklady, ktoré by mal mať človek uchádzajúci sa o túto prácu?
– Mal by byť dochvíľny, vedieť taktiež pracovať s ľuďmi, pretože niekedy zaskakujem aj za uvádzačku. No podľa mňa je hlavná vlastnosť premietača pozitívny vzťah k filmom. To je to, čo robí z premietača, dobrého premietača. Keď si pri filme človek pozrie aj nejaké info z jeho pozadia, ako napríklad, či má alebo nemá potitulkovú scénu, či a ako to nadväzuje na iné filmy a podobne, vie tak následne odpovedať aj na „zákerné“ otázky divákov.
* Spomínaš si na svoj prvý film, ktorý si spúšťal divákom? Aké pocity Ťa pri tom sprevádzali?
– Áno. Bol to film Pí a jeho život. Bolo to pre mňa také nové, naplňujúce. Sprostredkovávať takúto službu ľuďom. Samotný film bol navyše krásnym vizuálnym zážitkom.
* Predpokladám, že ako pracovník kina v sebe máš určitú vášeň pre film. Bolo to tak odjakživa, alebo si sa k tomu dostával postupne?
– Bolo tomu tak už pred tým. Asi práve preto som túto pracovnú ponuku neodmietol. Vždy ma bavilo pozerať filmy a zisťovať si o nich niečo viac.
* K akým filmom vo všeobecnosti inklinuješ?
– Sladkým domovom sú pre mňa sci-fi a fantasy. Či už v knižnej, komixovej alebo filmovej podobe. Taktiež ma veľmi bavia filmy, ktoré na seba nadväzujú, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá.
* Máš nejakého obľúbeného režiséra, ktorého štýl tvorby Ťa fascinuje a nenecháš si ujsť žiaden z jeho filmov?
– Nehovoril by som veľmi o fascinácii, ale veľmi rád si pozriem akýkoľvek film Petera Jacksona alebo Quentina Tarantina, ktorého všetky filmy sa vraj odohrávajú v jednom svete.
* V kine sa, prirodzene, zvykne jeden film premietať viackrát. Nenudí Ťa vidieť ho toľkokrát po sebe?
– Ak je to film, ktorý sa mi páči, nemám s tým problém. Pozriem si ho rád vždy, keď ho hráme. Hoci je to aj hneď na druhý deň. Ak je to ale film, ktorý nie je práve podľa môjho gusta, potom mi to už lezie na nervy. Patrí sem napríklad filmová séria Päťdesiatich odtieňov. Chcem ale dodať, že dávam každému filmu šancu, a hoci sa mi na prvý pohľad nepozdáva, vždy si ho aspoň raz pozorne pozriem, aby som ho vopred neprávom neodsúdil.
* Práca s ľuďmi, nech je akákoľvek, nie je vždy jednoduchá. Spomenieš si na nejakú úsmevnú príhodu, ktorá sa ti prihodila?
– Sú to také jednoduché záležitosti ako napríklad, keď si ľudia posadajú na zlé miesta. Zvyknú si zameniť čísla sedadiel a radov a tak prídu po mňa ako po uvádzača, ak mám službu a riešime to spolu. Niekedy zistíme, že majú dokonca správne čísla, ale zlý deň. Najradšej však mám, keď premietam zábavný film pre deti. Tie sú totiž najúprimnejšími divákmi kina. Ich smiech počas vtipných filmových scén rozosmeje každého.
* Chystáte v blízkej dobe nejakú kinopremiéru? Prezraď divákom novinky, na ktoré sa môžu v najbližších týždňoch tešiť.
– Každý mesiac sa je načo tešiť. Teraz, keď sa nám blížia časy vianočné, kino to pocíti tiež. Nebudú chýbať filmy ako Last Christmas (inšpirovaný hudbou Georga Michaela) či Ľadové kráľovstvo 2. Pre mňa, ako pre sci-fi fanúšika, znamená december tiež to, že sa blíži ďalší film zo ságy Hviezdnych vojen. Na to sa tešíme zasa my, „nerdi“.

Andrea Andrejková

The post Vladimír Štecák: Šancu dávam každému filmu appeared first on Vranovské novinky.

* Ako dlho sa tancu venujete?
Eugénia: Začala som tancovať na ZUŠ vo Vranove ešte v predškolskom veku, kde sme sa venovali najmä tanečnej príprave. Od 10 rokov tancujem vo vranovskom Klube spoločenského tanca. V klube pôsobím už takmer 7 rokov.
Pavol: Tancu sa venujem približne 4 roky, z toho 2 roky tvoríme tanečný pár, čo je na tanečné pomery veľmi krátka doba.
* Ako ste sa k tancu dostali? Čo vás viedlo k tomu prihlásiť sa na kurz tanca?
Eugénia: Vždy som chcela tancovať. Najviac sa mi páčil balet, ale v tej dobe vo Vranove a okolí takéto možnosti neboli . ZUŠ ma neoslovila, necítila som sa tam dobre a skončila som. Potom mi mamka ukázala pozvánku na jarné kurzy v novinách, tak som to išla vyskúšať a už som ostala.
Pavol: Keďže sa mne a mojim spolužiakom blížila stužková slávnosť, tak sme sa rozhodli, že sa prihlásime na kurz tanca. Bol som prinútený so sebou niečo urobiť, aby som sa na stužkovej nezahanbil, no neskutočne ma to nadchlo. Eufórii vyplývajúcej z tanca som úplne prepadol.
* Čím Vás spoločenské tance uchvátili natoľko, že sa im venujete dlhodobo?
Eugénia: Vidieť tancovať profesionálov je zážitok, ktorý zaujme poväčšine každého. Nie každý sa však odhodlá s tancom vôbec začať. Možno to bude tým, že si neveria. Samozrejme, je hlúposť porovnávať sa s profesionálmi, ktorí sa tancu venujú desiatky rokov. Samotný tanec je ale o porovnávaní sa so sebou, o hľadaní dokonalosti pohybu. A to je dôležité, pretože každý, kto na sebe pracuje, je stále lepší než bol predtým.
Pavol: Tance vo mne evokujú radosť a stav duševnej pohody, čo ma napĺňa. Každý tanec má totiž niečo do seba a je len na človeku, aký príbeh doňho vloží. Preto sa tomu venujem a chcem sa venovať aj naďalej.
* Pamätáte si svoju prvú hodinu? Aké boli vaše pocity? Báli ste sa, resp. hanbili tancovať pred cudzími ľuďmi?
Eugénia: Bola som ešte malá, nemala som strach. Pamätám si, ako ma tam mamka v stredu vzala a rozprávala s učiteľom (Ing. František Berta), ako sme boli kúpiť baleríny a ako som sa v sobotu vrátila domov. Bola som z kurzu nadšená. Spoznala som veľa skvelých ľudí. To sa dodnes nezmenilo – tanečná je stále miesto, kde sa vytvárajú super partie.
Pavol: Nevedel som do čoho idem a čo ma čaká. Bol som neskutočné „tanečné drevo“ a vedel som, že to so mnou bude ťažké. Ale keď som videl, ako to ide ostatným kamarátom, tak sa mi trošku zvýšilo sebavedomie a povedal som si, že nie som na tom až tak zle. (smiech)
* Môžete nám, čitateľom, bližšie opísať ako prebieha taká hodina tanca?
Pavol: Všetko závisí od druhu tréningu. Musíme rozlišovať aj medzi tanečným kurzom a klubom. V klube to vyzerá inak než na kurzoch. Zvyčajne začneme rozcvičkou, učíme sa nové kroky, opakujeme, čo už vieme. Postupne sa pridávajú nové figúry a variácie. Niekedy sa stane, že celý tréning rozoberáme jeden tanec. S deťmi si zahráme nejakú hru, dospelí sa aj porozprávajú a zabavia. Je radosť byť v spoločnosti, kde sa stretávajú skvelí ľudia, s ktorými sa dobre spolupracuje.
* Myslíte si, že je dôležité ovládať takéto tance?
Eugénia: V dnešnej dobe, minimálne na Slovensku, sú tance ako waltz, tango či rumba známe skôr pre súťažných tanečníkov a nadšencov. Inak to bolo v minulosti, iné je to v zahraničí. Ale na stužkovej, svadbe či oslave si určite viete užiť valčík alebo polku. Ukážete správny postoj, držanie partnerky resp. vyzvanie do tanca. A to všetko zahŕňa spoločenský tanec.
Pavol: Tanec je súčasťou spoločenského správania. Tak, ako to už spomínala Eugénia, vedieť kto má koho pozdraviť či podať ruku sa dnes berie ako samozrejmosť. Avšak ovládať základy valčíka, ktorý sa tancuje naozaj všade, je už pre väčšinu problém. Myslím si, že aj to je dôležité ovládať.
* Aké sú vaše obľúbené tance a prečo ste si ich obľúbili?
Eugénia: Sú obdobia, keď sa mi niečo páči viac a na niečo vôbec nemám chuť. Strieda sa to. Moja najobľúbenejšia je rumba, ale každý tanec má svoje čaro.
Pavol: Môj najobľúbenejší tanec je jive, keďže je to živý, rýchly a svižný tanec. Zo štandardných tancov mám rád waltz a valčík. Odmalička som inklinoval k histórií a tieto tance sú, dá sa povedať, historické. Boli neodmysliteľne jednými zo základných tancov a som veľmi rád, že sa tancujú dodnes.
* Zvládate popri tanci absolvovať aj iné aktivity, prípadne obaja študujete, nie je to časovo náročné?
Eugénia: Jasné, že áno. No všetko je o zodpovednosti a stanovení si priorít. Potom sa to dá zvládnuť.
Pavol: V škole som cez týždeň, čiže mi to zaberá veľa času. Tréningy sú však aj cez víkend, tých sa snažím zúčastňovať pravidelne. Samozrejme, je to náročnejšie, či už časovo alebo fyzicky, ale ak má človek odhodlanie, a ja ho mám, tak sa to dá zvládnuť.
* Viem o vás, že sa zúčastňujete rôznych súťaží. Aký je váš spoločný/sólový najväčší úspech?
Eugénia: Najvyššie párové umiestnenie som dosiahla s Pavlom na Grand Prix v Žiline minulý rok, ale najcennejšie sú pre mňa, samozrejme, prvé úspechy. Sólovo si najviac cením 2. miesto z Júnového pohára, taktiež z minulého roka.
Pavol: Vážim si každú cenu, ktorú som získal, ale najcennejší je pre mňa úspech na Grand Prix z roku 2018, keďže išlo o môj prvý úspech a hneď o ten najvyšší.

Ďakujem za rozhovor.

Viktória Kopcová

The post Eugénia Ficková a Pavol Pavučko: Tanec nás neskutočne baví appeared first on Vranovské novinky.

Ondrej Koščík nemusel chodiť pre inšpiráciu ďaleko. Foteniu sa totiž venoval už jeho otec, ktorý ešte vyvolával fotky poctivo v tmavej komore. Túto vášeň si budúci učiteľ angličtiny vzal so sebou aj na vysokú školu do Prešova. V druhom ročníku si v rámci projektu ERASMUS vybavil stáž v Londýne a v metropole Anglicka sa ponoril do fotografovania naplno. „Prvýkrát som bol, ako 20-ročný, sám „vo svete“. Na malý kompakt som zaznamenával všetko, čo ma bavilo a čo som si myslel, že by mohlo zaujať aj iných. Asi najzaujímavejším bol pre mňa koncert indie partie British Sea Power v Národnom prírodovedeckom múzeu. Po skončení otváracích hodín tam ostala len kapela, ich fanúšikovia a okolo dinosaury,“ dodal s úsmevom Ondrej.

Fotoaparát nepustil z ruky ani doma. V Prešove navštevoval rôzne koncerty a po vystúpení The Backwards ho oslovil vtedajší programový riaditeľ PKO s ponukou, či by chcel fotiť ich akcie oficiálne. „Bola to pekná spolupráca, pretože počas ďalších rokov môjho štúdia som si ako študent mohol vyberať, ktoré akcie pôjdem zdokumentovať. Ako „domáci“ fotograf som sa mohol voľne pohybovať aj v priestoroch, ktoré boli pre ostatných fotografov uzavreté. Pre mňa to bola cenná skúsenosť, ktorú som neskôr využil pri iných koncertoch, či na Pohode,“ pripomenul Ondrej.

K festivalu Pohoda sa manželia Koščíkovci dostali vďaka Shine a Danielovi Salontayovi, priateľom z kapely Longital a vydavateľstva Slnko Records. Ondrej síce potvrdil, že „kaščákovci“ sú k fotografom otvorení a aj bežný návštevník si dokáže nafotiť pôsobivý materiál, no predsa len ho lákalo vyskúšať si pozíciu oficiálneho fotorezidenta. „Hoci sme nepracovali pre žiadne médium, požiadal som o akreditáciu s dôvetkom, že fotíme pre Slnko Records a čakali sme, či to budú akceptovať. Ozval sa nám PR manažér Tono Repka, ktorý povedal, že aj oni potrebujú vlastných fotografov, preto navrhol, aby sme fotili pre Pohodu,“ vysvetľoval Ondrej.

Prvýkrát sa v úlohe oficiálnych fotografov predstavili na Pohode v roku 2016. Koncept najväčšieho festivalu na Slovensku určite nemusíme nikomu predstavovať, čo pred fotografov kladie výzvu zachytiť atmosféru s dokonalou autenticitou. Zladiť itinerár medzi koncertmi a sprievodnými podujatiami nie je jednoduché, no ak robíte čokoľvek s vášňou a máte počas „nočnej šichty“, aj do šiestej rána, zabezpečený dostatočný prísun kofeínu (ako s úsmevom poznamenala Naďa), niet hory, ktorú by ste nepreliezli. „My to máme jednoduchšie v tom, že sme tandem. Ak má jeden z nás čas, tak napr. tomu druhému zálohuje fotky,“ zdôraznila čaro manželského puta Naďa.

Fotenie je alchýmia, pretože v okamihu prezradí o fotografovi jeho zmysel pre detail, empatiu a cit vyhrať sa s výrazom umelca, či svetelnou harmóniou. Naďa a Ondrej však nič nepodceňujú, preto každým koncertom, ktorý fotia, žijú ešte skôr, než prejdú dverami klubu alebo bránou na festivale. „V prvom rade si treba uvedomiť, že festival je o emóciách ľudí, ktorí sa tam chodia baviť a práve to sa pokúšam zachytiť. Skôr ako však vezmem do ruky fotoaparát, snažím sa pozrieť si koncerty kapiel na internete, pretože ma zaujíma ako pracujú na pódiu a najmä ako komunikujú s publikom. Ak hudobníci dokážu pritiahnuť ľudí aj do najmenšieho stanu, pre mňa je to impulz, aby som si našla čas a nafotila ich,“ reagovala Naďa.

Keďže ich srdcovkou sú Longital, práve na príklade Shiny a Daniela vysvetlil Ondrej, akou neoceniteľnou výhodou je, ak fotograf kapelu pozná alebo ju má naštudovanú z videí. „Smejú sa z nás, keď ideme 26-krát na koncert Longital, zrazu uprostred jednej pesničky zmizneme, nastavíme sa do nemožných polôh a čakáme na to, ako Dano vyštartuje s gitarou a urobí vo vzduchu výskok. Práve toto je fotografia, kedy sa nás ostatní pýtajú, ako sme to dokázali odfotiť,“ prezradil jedno z know-how Ondrej.

Pohoda je každý rok exkluzívnou prehliadkou nielen skvelej muziky, ale spoločenskú akceptáciu si získala i vďaka demonštrácii kultúry v jej najotvorenejšej podobe. Osobnosť strieda osobnosť a hoci v návale povinnosti musí človeku pracovať computer v hlave, okrem kreatívneho formátu, aj na racionálnej báze, fotografi si dokážu tiež, napriek absolútnemu nasadeniu, koncerty užívať. Pre Naďu bol takýmto koncert Finka. Britský gitarista, spevák a pesničkár vystúpil na Slovenku, vrátane Pohody, trikrát a ani raz si ho nenechala ujsť. „Všetci na pódiu sú osvetlení iba zo zozadu bodovými svetlami, čo je na fotenie dosť náročné. Jeho hudba je však mojou srdcovkou a vtedy človek začína rozmýšľať, ako túto emóciu podať ďalej, aby aj vďaka fotografiám prišli ľudia na ďalší jeho koncert, lebo je to skvelý hudobník,“ vysvetľovala Naďa.

Status oficiálneho fotografa akéhokoľvek podujatia prináša sa sebou benefit, že môžete fotiť z miest, ktoré sú pre vašich akreditovaných kolegov z médií nedostupné. Napriek tomu, predsa len platia pravidlá aj pre vás. Ako podotkla Naďa, hoci môžu vstúpiť na pódium, stále sa musia riadiť prísnymi pokynmi stage manažérov, popritom dávajú pozor na techniku, káble a taktiež si, samozrejme, dávajú záležať, aby ostávali „neviditeľní“ pre kameramanov. „Možno to registrovať aj spod pódia, ale vidieť priamo na stagei chémiu medzi hudobníkmi a spôsob akým medzi sebou, často nebadane, komunikujú je dokonalým zážitkom. Keďže aj my stojíme nad davom, dokážeme si užívať pohľad na masu, ako sa baví hudbou. V našom prípade máme oproti umelcom výhodu, že si to vychutnávame bez trémy,“ dodala Naďa.

Ak som v úvode napísal, že fotenie je pre Naďu a Ondreja životným štýlom, platí to nielen kvôli Pohode. Príkladom sú nacestované stovky kilometrov po Slovensku s Longital, či príbeh spojený s americkým projektom Postmodern Jukebox. Ich koncert si vychutnali v Bratislave, Prahe, aj Budapešti. „Koncert v Budapešti sme si spojili s výletom. Niekedy sa oplatí vybrať za kapelou a spojiť to kvôli ním s výletom,“ poznamenal Ondrej, ktorého snom ostávajú Pearl Jam. Keďže akreditácia na ich koncerty je zložitým procesom, užil si ich aspoň ako fanúšik a napriek tomu, že fotil z davu, podarili sa mu zábery, po ktorých siahli aj média. „Paradoxne išlo síce o fotenie a la „fanúšik štýl“, no práve fotografie z koncertu Pearl Jam sa mi podarilo predať ako limitované tlače.“

Okrem koncertov sa Ondrej rád realizuje počas odborných konferencií, ktorých sa ako učiteľ angličtiny zúčastňuje. Pre nezainteresovaného môže ísť na prvý pohľad o nudné akademické eventy, ale opak je pravdou. „Učitelia sú kreatívni ľudia a podľa toho pristupujú aj ku konferenciám. Mám priateľa, ktorý pôsobí v Budapešti a raz mal plenárnu prednášku, ktorá sa konala v termálnom rezorte. Preto si položil otázku, prečo nemôže byť plenárka v bazéne, no a všetci sme sa stretli vo vode. Alebo raz na konci bol pripravený kurz latino tanca, plus často sú súčasťou týchto akcií koncerty, teda stále sa pohybujem v mojom dôvernom svete, ktorý poznám z koncertov a festivalov,“ konštatoval Ondrej.

Ondrej a Naďa sú príkladom toho, že ak máte fotenie ako vášeň, dokážete fotografiami premeniť na zážitok každú udalosť. „Mám rád, keď sa spoja žánre. Fotili sme svadbu priateľom, o ktorých sme vedeli, že hrajú v kapele, ale netušili sme, že o polnoci majú pripravený hard rockový koncert. No a zrazu sme boli v našom živle. Fotili sme kamarátov, svadbu a koncert naraz. Ak totiž fotíte priateľov, môžete im tým, že ich poznáte, ponúknuť vo fotografiách niečo navyše. Práve pre takéto momenty sa to oplatí robiť a vtedy ma fotenie naozaj nesmierne baví,“ dodal na záver nášho rozhovoru Ondrej.     
 

The post Fotenie sa stalo pre Naďu a Ondreja Koščíkovcov životným štýlom appeared first on Vranovské novinky.

* V utorok ste sa zúčastnili rokovania osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti NBÚ a o deň neskôr ste boli súčasťou delegácie hnutia SME RODINA, ktorá prijala pozvanie prezidenta SR Andreja Kisku. Aké stanovisko ste na tomto stretnutí prezentovali?
– Náš názor je jednoznačný. Kozmetické zmeny vo vláde nie sú, podľa nás, riešením, ktoré by dokázalo prinavrátiť dôveru voči vláde a štátu. Ak majú nastať nejaké zmeny, nech o tom rozhodnú ľudia vo voľbách, preto odmietame ostatné alternatívy, ako nové koalície alebo úradnícke vlády, dohodnuté niekde v kuloároch. Sme presvedčení, že takéto varianty nemajú legitimitu od ľudí.
* V piatok vyšlo do slovenských ulíc a na námestia viac ako 100 000 ľudí. Vy sám ste boli spoluorganizátorom protestných zhromaždení v súvislosti s kauzou Gorila. Ako vnímate snahu zdiskreditovať legitímne právo občanov rôznymi konšpiračnými teóriami?
– V prvom rade treba povedať, že teraz je iná situácia. Kým protesty kvôli Gorile boli na základe informácií v spise, tieto pochody sú reakciou na vraždu, a v tom je zásadný rozdiel.
Aj vtedy vychádzali rôzne konšpiračné teórie o sprisahaní, a to isté sa objavuje aj teraz. Dnes je to o to pikantnejšie, že tieto špekulácie otvoril priamo predseda vlády. Z môjho pohľadu téma „Soros“ bola vytiahnutá len kvôli tomu, aby mediálne prekryl samotnú vraždu, resp. jej vyšetrovanie a zároveň podozrenia z napojenia talianskej mafie priamo na úrad vlády. Musím konštatovať, že sa mu to podarilo, lebo posledné dni sme svedkami toho, že hlavnou témou je naozaj 88-ročný dôchodca z New Yorku.
* Mali by mať organizátori protestov a pochodov strach?
– Keď sme organizovali protesty my, strach som nemal, pretože som si možno dostatočne neuvedomoval, akým smerom sa môže situácia vyvíjať. Dostával som však vyhrážky, najmä na Facebooku od fiktívnych profilov, ale nevystrašilo ma to, skôr pobavilo, lebo som veril, že v tomto štáte už nie je možné, aby niekoho zavraždili pre jeho presvedčenie, názor, prácu… Situácia je teraz úplne odlišná v tom, že novinári každý deň prichádzajú s novými prepojeniami rôznych organizovaných skupín páchajúcich organizovanú trestnú činnosť na vysokých štátnych funkcionárov a politikov. Bohužiaľ, do určitej miery musíme konštatovať, že žijeme v krajine, kde je mafia prepojená na aktuálnu vládnu garnitúru.
* V piatok sa budú po celom Slovensku organizovať pochody. Hrozí nám Majdan?
– Treba si uvedomiť, že sú tu dve skupiny. Jedna skupina ľudí vyťahuje katastrofické scenáre, lebo sú o nich presvedčení, hoci sa to nezakladá na pravde. Druhá s touto témou pracuje účelovo, aby odradila a zmenila verejnú mienku.
Som však presvedčený, že ukrajinský scenár nám nehrozí. To už je úplne pritiahnuté za vlasy. Na druhej strane, netreba podceňovať rôzne záujmy ľudí, aby k nejakým násilnostiam náhodou naozaj neprišlo. Automaticky by sa podarilo vyrobiť argument, že organizátori pochodov chcú nepokoje, výtržnosti a štátny prevrat. Vzhľadom k tomu, že som sa za posledné roky zúčastnil mnohých demonštrácií, môžem povedať, že boli vždy pokojné. Ľudia vyjadrili svoju nespokojnosť maximálne skandovaním. Našli sa aj jednotlivci, ktorí sa snažili strhnúť dav agresívnejším smerom, ale organizátori vždy zdôrazňovali, že je to pokojná akcia a pokiaľ dôjde k výtržnostiam, nech ľudia okamžite výtržníkov označia a privolajú políciu.
* Kvôli súčasnej napätej politickej situácii na Slovensku bolo zrušené plánované výjazdové zasadnutie Vlády SR vo Vranove nad Topľou. Jeho témou malo byť plnenie Akčného plánu. Prináša tento projekt, z Vášho pohľadu, svoje ovocie?
– Hneď na začiatku, keď vláda rokovala vo Vranove nad Topľou a oznámila filozofiu Akčných plánov, som povedal, že ide skôr o marketingovú akciu. Po roku a pol sa to aj potvrdilo, lebo Akčné plány neboli finančne kryté, to znamená, že prostriedky, ktoré sľubovali, reálne neexistovali. Projekty boli zbúchané na kolene, čo potvrdili aj samotní ministri pri rozprave v parlamente, no vláda mala predsa rok a pol, aby to dala dokopy a pohla s ich plnením.
Dúfam však, že vláda sa k Akčným plánom vráti a naplní svoje sľuby, teda že v okrese Vranov nad Topľou vznikne viac ako 2 500 pracovných miest a preinvestuje sa 120 mil. eur. Bol by som veľmi rád, keby sa to naplnilo, lebo nášmu regiónu by to veľmi pomohlo, no po skúsenostiach s touto vládou a plnením jej sľubov by som sa stavil, že táto vláda pre okres Vranov nepohne ani prstom.

The post Peter Pčolinský: Ak majú nastať nejaké zmeny, nech o tom rozhodnú ľudia vo voľbách appeared first on Vranovské novinky.

Jedným z kľúčových faktorov, ktorý zavážil v Bratislavskom, Trnavskom a Žilinskom kraji, bol fakt, že sa dokázali pod koaličnú dohodu podpísať strany s prívlastkom „opozičné“. Predsedníctvo KDH poverilo rokovaniami o volebnej spolupráci na celoslovenskej úrovni podpredsedu strany Pavla Zajaca, ktorý z poverenia krajskej rady podpisoval v Prešovskom kraji koaličnú dohodu a zároveň bol splnomocnenom tejto koalície, čo v praxi, okrem iného, znamenalo, že práve on podával kandidátne listiny na kandidáta na župana a poslancov Zastupiteľstva PSK vo všetkých okresoch.

Od mája najazdil Pavol Zajac po Slovensku 30 000 kilometrov, ale z jeho pohody počas nášho rozhovoru sa dalo vytušiť, že by bol ochotný vložiť do banku garantujúceho spoločný úspech aj viac času stráveného na cestách.

* Lídri KDH, SAS a OľaNO si dokážu cez média adresovať aj tvrdšie slová. Rodila sa teda dohoda na celoslovenskej úrovni komplikovane?
– V prvom rade treba dodať, že rokovať som nechodil iba ja, ale aj predseda KDH Alojz Hlina. Môžem povedať, že strategická dohoda s našimi partnermi s SAS a OľaNO, ku ktorým v jednotlivých krajoch pribudli ďalšie menšie strany, sa nerodila zložito. Na základných bodoch sme sa dohodli pomerne rýchlo. Potom sme však ešte potrebovali, aby sa s tým stotožnili aj naše štruktúry na krajskej úrovni. Nad zmluvami sedeli tiež právnici a keď sa oni do niečoho pustia, chvíľu to vždy trvá (úsmev). Niekedy možno boli rokovania náročnejšie, ale podarilo sa nám dohodnúť v každom z ôsmich krajoch, kde spoločný postup v koalícii akceptovali všetky krajské rady.
* Nie každá strana vnímala voľby do VÚC ako svoju absolútnu prioritu. Aké miesto mali tieto voľby v hierarchii KDH?
– Niekto napísal, že Milan Majerský je náš prvý župan, ale my sme už predsa mali predsedu samosprávneho kraja v Košiciach Rudolfa Bauera a Ľuba Romana v Bratislave. Aj toto je, podľa mňa, potvrdenie toho, že KDH pristupuje dlhodobo ku komunálnym a regionálnym voľbám zodpovedne. Stojíme si za názorom, že práve tieto voľby majú na každodenný život občanov možno ešte väčší vplyv ako parlamentná politika na celoštátnej úrovni.
* Čím sa Vám podarilo presvedčiť vašich partnerov v Prešovskom kraji, aby aj oni dôverovali Milanovi Majerskému?
– Keď Milan Majerský vstúpi so svojimi 202 centimetrami do miestnosti, zapôsobí okamžite aj bez toho, aby povedal čo i len slovo (úsmev). Je opakovane primátorom Levoče, dvojnásobným poslancom PSK, v KDH pôsobí ako podpredseda, teda známy je aj na celoslovenskej úrovni.
Milan Majerský je milujúci manžel, otec dvoch detí a aktívny športovec. Aj keď sa dnes zíde málo chlapcov, ktorí hrajú basketbal za Levoču, bez problémov nastúpi a odohrá v I. slovenskej lige celý zápas...
Dohoda s koaličnými partnermi sa zrodila rýchlo, pretože voči jeho osobe nezazneli žiadne výhrady. Váhavejšie sa k tomu postavil samotný Milan Majerský, pretože určite to nebolo jednoduché rozhodnutie. Vypýtal si určitý čas a v máji, keď sme mali stretnutie primátorov, starostov a sympatizantov KDH v Levoči, aj na ich podnet, nám dal chlapské slovo, že ide do toho.
* Pýtať sa na to, či Vás prekvapilo víťazstvo Milana Majerského, by asi bolo zbytočné. Preto skúsime formulovať otázku inak. Prekvapil Vás však rozdiel s akým M. Majerský porazil P. Chudíka?
– Priznám sa, že rozdiel v počte hlasov prekvapil aj mňa, ale na druhej strane je to výsledok toho, že sme nič nepodcenili. Milan Majerský bol v rámci našej koalície za KDH jediný kandidát na predsedu samosprávneho kraja, preto sme jeho podpore venovali maximálnu pozornosť. V Prešovskom kraji dosahuje KDH dlhodobo dobré volebné výsledky a aj tento volebný výsledok potvrdil, že Milan Majerský bol vynikajúcou nomináciou. Naozaj sme makali na tom, aby uspel a napr. náš stranícky predseda A. Hlina trávil v Prešovskom kraji 90% svojho času. Chodil po mestách, po obciach, navštevoval rómske osady a ukázalo sa, že energia, ktorú sme do kampane vložili, priniesla svoje ovocie.
* Poznáme výsledky volieb a tie sú jednoznačné nielen vo vzťahu k predsedovi PSK, ale aj zastupiteľstvu. Čo rozhodlo?
– Nielen v prospech Milana Majerského, ale aj v prospech ďalších kandidátov za našu koalíciu v ostatných krajoch, bola kľúčová strategická dohoda, ktorú sa nám podarilo urobiť. Občanom sme dali ponuku a ukázali, že je tu slušná demokratická alternatíva voči vládnym, väčšinou smeráckym, kandidátom. Ľuďom sme takto zjednodušili ich rozhodovanie. To znamená, že hlasy sa nemuseli trieštiť medzi viacerých kandidátov, čo sa už vládnej koalícii nepodarilo. K tomu sme mali veľmi dobrých kandidátov, mali sme dobrú kampaň a zdôrazniť chcem aktivity nášho predsedu v rómskych osadách, v dôsledku čoho sa o prípadný nákup rómskych hlasov začala intenzívne zaujímať polícia. Príkladom je prípad z Bardejova, kde boli obchodníci s hlasmi ihneď zatknutí. Toto boli teda prvé voľby do VÚC, kde sa hlasy v rómskych osadách nenakupovali a výsledok poznáme.
* Navštevovali ste mestá, obce, stretávali ste sa s ľuďmi. Čo teda potrebuje Prešovský kraj najviac?
– Prešovský kraj toho potrebuje veľa, lebo je najchudobnejší a zmena sa žiada vo všetkých oblastiach. Základom sú cesty a práca. Možno to znie ako predvolebný slogan, ale my sme naozaj v regiónoch reálne videli a počuli od ľudí, že ich trápia práve tieto témy. Nebavíme sa pritom iba o diaľniciach a rýchlostných cestách, ktoré nemá župa na starosti, ale môže lobovať, aby sa to pohlo. Platí, že kde je cesta, tam je život, lebo prichádzajú investori a ľudia dostávajú prácu. Príkladom je Levoča, kde sa dobudovala diaľnica a do priemyselného parku prišli investori, plus do mesta turisti. Prešovský kraj má z pohľadu cestovného ruchu rozhodne čo ponúknuť, no musíme zlepšiť dostupnosť. Mimochodom aj vo Vysokých Tatrách sú cesty vo veľmi zlom stave, a to hovoríme o celoslovenskom klenote…
* Platia tieto tézy aj pre okres Vranov nad Topľou alebo sa v tomto prípade môžeme baviť o špecifikách?
– Všetko, čo som pred chvíľou povedal, platí aj pre vranovský okres. Myslím si však, že samostatnú pozornosť si zaslúži Domaša, ktorá je, resp. mala by byť turistickou dominantou. VÚC síce nemôže ovplyvniť vývoj na Domaši priamo, ale má možnosti podať pomocnú ruku formou podpory projektov v rámci regionálneho rozvoja prostredníctvom cezhraničnej spolupráce s Poľskom, ktorú treba zlepšovať. Absolvoval som viacero konferencií u našich severných susedov a viem, že z ich strany je záujem spoluprácu zintenzívniť. Práve regionálny rozvoj patrí do kompetencie VÚC a takto by sme mohli napomôcť podnikateľom alebo samosprávam, aby sa napr. Domaša rozhýbala.
* KDH je momentálne mimoparlamentná strana. Vo voľbách do VÚC máte po Smere ako druhý najviac poslancov. Povedali ste po zverejnení výsledkov, že ste opäť v hre?
– KDH sa nikdy zo scény nestiahlo. Naši nominanti stále pracovali v samospráve, kde máme primátorov, starostov a poslancov zastupiteľstiev. Rovnako pracujeme naplno aj po voľbách. Včera (v stredu, pozn. redakcie) sme mali demografickú konferenciu na Orave a potešil nás záujem najmä odbornej verejnosti. Pokiaľ sa však vrátim k voľbám, takýto výsledok nakopne každú stranu bez ohľadu na to, či je alebo nie je v parlamente, a my nie sme výnimkou. Na druhej strane hovorím, že toto bola „iba“ maturita, ktorú sme zvládli a teraz nás čakajú štátnice vo forme parlamentných volieb, ktoré by mali byť v roku 2020, ale možno aj skôr… Chceli by sme ukázať, že patríme do prvej ligy, teda do parlamentu, pretože máme riešenia a máme ľudí pre všetky oblasti života, aby sme ich mohli presadzovať.
* Vo voľbách do VÚC dosiahli v okrese Vranov nad Topľou viac ako zaujímavé čísla aj viacerí nováčikovia, ktorí sa síce do Zastupiteľstva PSK nedostali, ale ich výsledky by nemali zapadnúť prachom. Čo to signalizuje pre Vás, ako reprezentanta politickej strany?
– Na jednej strane budú okres Vranov nad Topľou zastupovať šiesti kandidáti, ktorí získali mandát a väčšinou sú to skúsení harcovníci, no pekné výsledky napr. aj v našej koalícii dosiahli Ján Kočiš, Jozef Bubnár, či Peter Dzurjanin, pričom v krajských voľbách kandidovali prvýkrát. Verím, že podpora od voličov ich ešte viac naštartuje, pretože o rok tu máme komunálne voľby a môžu sa uchádzať o mandáty, či už poslancov alebo starostov. Za pozitívny považujem fakt, že sa zvýšila účasť a to do úvahy musíme brať skutočnosť, že v rómskych osadách bola podstatne nižšia ako pred štyrmi rokmi. Voliť prišla stredná vrstva a mladší ľudia, ktorí pracujú a odvádzajú dane, no nie sú spokojní s tým, ako súčasná vláda vedie túto krajinu. Svoju nespokojnosť ukázali tak, že volili našu demokratickú alternatívu a na tom budeme do budúcnosti stavať.
 

The post Podpredseda KDH P. Zajac: Voľby do VÚC boli „iba“ maturitou, teraz nás čakajú štátnice appeared first on Vranovské novinky.

* Čo vás viedlo k napísaniu knihy? Sú postavy v diele Ženy, ktoré čakajú inšpirované skutočnými príbehmi?
– Inšpiroval ma jeden univerzitný projekt. Mali sme nájsť piatich ľudí, ktorí prežili perzekúciu v čase socializmu, a spracovať ich osudy vo forme krátkych reportáží. Príbehy týchto ľudí na mňa zapôsobili natoľko, že som cítila potrebu sa s nimi vyrovnať aj inou formou. Postavy v knihe sú inšpirované skutočnými príbehmi, ale je tam aj veľká časť autorskej fabulácie. Pre zachovanie anonymity a pre románovú kohéznosť som všetko preriedila fantáziou.
*Ako dlho vám trvalo napísať tento titul?
– Nie veľmi dlho. Možno aj vďaka žurnalistike som zvyknutá na deadline. Aj v tomto prípade som si ho určila pre každú kapitolu – a väčšinou som ho dodržala. Veľa času mi zabrali korektúry a editácia. Reálny čas vzniku bol kvôli nim teda dlhší.
* Aké posolstvo ste touto knihou chceli zanechať v čitateľoch?
– Úprimne, žiadne. Nepremýšľala som nad posolstvom, ale nad fabulou. Myslím si, že samotný príbeh je určité posolstvo. Ak človek nevie, ako má niečo povedať, použije príbeh.
* Máte v pláne v budúcnosti pokračovať s písaním?
– Áno, ale chcela by som ísť inou cestou, písať iné žánre. Mohli by to byť romány, ale už nie spoločenské či historické. Skôr by som rada skúsila kresťanskú beletriu, ktorá je na Slovensku známa skôr cez prekladovú tvorbu.
* Máte svojich obľúbených autorov?
– Áno. Patria medzi nich izraelskí spisovatelia Meir Shalev či Etgar Keret. Nizozemčan Harry Mulisch ma zaujal románom Objavenie neba. Tých vyše osemsto strán som prečítala akoby ich bolo sto. Zbožňujem aj tvorbu (už asi bývalých) manželov Nicole Krauss a Jonathana Safrana Foera. Rada sa tiež vraciam ku klasike, najmä slovenskej. Aj štýl jazyka v románe mal byť poctou naturizmu.
* Inšpiroval vás nejaký spisovateľ svojou tvorbou?
– Vedome nie, podvedome určite áno. Predpokladám, že najmä tí, ktorých som aktuálne čítala.
* Čo by ste poradili začínajúcim spisovateľom?
– Myslím, že by sa mali vyhnúť práve takýmto radám. Ísť si vlastnou cestou a kde zájdu, tam zájdu. Odrazia sa, pôjdu ďalej, poprípade sa vrátia. Každý má svoj osud, svoj štýl.
* Písanie vás nabíja alebo skôr vyčerpáva?
– Myslím, že som o tom uvažovala aj v tejto knihe. Písanie je pre mňa telepatia. Spojenie s inými, ale aj s mojim najvnútornejším vnútrom. Spôsob, ako zistiť, čo si myslím ja, a spôsob, ako skúšať prísť na to, čo si myslia iní. Pri písaní je čas utriediť si myšlienky, pocity, dojmy. Takže skôr ma dobíja ako vybíja.
* Premýšľali ste nad použitím pseudonymu?
– Chcela som použiť pseudonym. Ale keďže vydanie tejto knihy bolo hlavnou výhrou v jednej súťaži, nebolo to možné. Nie som typ exhibicionistu, takže povinnosť prezentovať knihu beriem naozaj ako povinnosť.
* Aký je váš názor na e-knihy?
– Osobne som ešte žiadnu elektronickú knihu nečítala. Mám rada klasiku. Keď knihu môžem poťažkať, ovoňať, spať vedľa nej, písať si do nej vlastnoručné poznámky… Nevravím však, že to tak musí byť. Nech si každý číta knihu tak a v takej podobe, ako mu to vyhovuje.

Viktória Kopcová

The post Mária Bilá: Ženy, ktoré čakajú appeared first on Vranovské novinky.

The post Marcela Pčolinská: Spoločnosť sa často na ľudí, ktorí sa ocitli v exekučnom konaní, pozerá zvysoka appeared first on Vranovské novinky.

The post P. Pčolinský: Chcem byť konštruktívny, ale ak bude treba, nemám problém zvýšiť hlas appeared first on Vranovské novinky.