Potlach je indiánske slovo pre veľké stretnutia ľudí, ktorých spájajú rovnaké životné hodnoty. Milovníci prírody – trampi sa stretli na 21. slovensko českom Potlachu v Čičave.
Počas troch dní si bohatý program spestrili, okrem iného, prehliadkou trampského múzea a historických stanov, vyhodnotením fotografickej súťaže a rôznymi hrami pre deti, i dospelých, pričom dominantnou bola absolútne uvoľnená nálada, priateľská atmosféra a najmä sobotňajšie zapálenie piatich ohňov trampingu, ktoré bolo veľmi pôsobivé. Indián na koni s fakľou v ruke obišiel veľké ohnisko a zapálil malý ohník pod totemom, od ktorého si zapálilo fakle ďalších päť indiánov. Po zapálení ohňa sily, múdrosti, lásky, krásy a veľkého Ducha sa za doprovodu gitár začala v tichosti spievať trampská hymna Vlajka. Po nej nasledovala minúta ticha, za kamarátov, ktorí už sú na svojom večnom vandri. „Tramp je človek, ktorý rád chodí do prírody, rešpektuje ju a chráni. Keď odtiaľ odídeme, neostane po nás ani stopa. Neodhodíme na zem žiadny pohár a napr. aj oheň zakladáme tak, že vykopeme drn. Po uhasení ohňa ho vrátime naspäť a na lúke nenájdete žiadne ohnisko,“ vysvetľoval jeden z usporiadateľov Róbert z Vranova.
K trampingu sa dostal v roku 1989. Ako priznal, v každom, a teda aj v ňom, zasiali westernovú vášeň, s ktorou sa veľmi úzko spája tramping, príbehy o legendárnych hrdinoch Winnetuovi a Old Shatterhendovi. Keď sa neskôr zoznámil s filozofiou trampov, medzi ktoré patrí voľnosť a sloboda, ostal týmto ideálom verný i v dospelosti. „V roku 1989 k nám na družstvo prišiel pracovať chlapík, ktorý bol trampom. Ako chlapci sme ho obdivovali, lebo keď sa vracal z vandra, mal klobúk, dlhý nôž, ešus… Keď nás neskôr pozval k ohňu a potom aj vzal na spoločné stretnutie trampov, už to v nás ostalo,“ dodal Róbert.
Hoci veľká časť účastníkov Potlachu bývala v moderných stanoch, Róbert dal prednosť klasike. Na lúke postavil s dôrazom na historické detaily lovecký stan z 18. stor. a indiánske típí. „Tento spôsob „strechy nad hlavou“ je maximálne praktický. Stačí vziať do lesa plachtu, vyrezať šesť konárov a v takomto stane sa dá bez problémov prežiť leto, aj zima,“ vysvetľoval Róbert.
Keďže počas nášho rozhovoru prichádzali stále noví trampi, vždy sa pri nás pristavili a Róbertovi nepovedali inak, ako Šaman. „Raz sme mali ísť na výlet na koňoch, ale pršalo. Vyšiel som vonku s tým, že to zariadim. Vzal som trávu, papier, zapálil ich a dážď ustal, no a odvtedy mi všetci hovoria Šaman. Ak by mi niekto neveril, nech si všimne, že celý august pršalo, ale na naše stretnutie som vybavil pekné počasie,“ usmieval sa R. Fedor.
Čičava nepatrila iba trampom a indiánom, ale príležitosť stretnúť sa s priateľmi nevynechala ani skupina Slovanov Sivec, ktorá sa orientuje na 9. – 10. storočie s dôrazom na Pribinove kniežatstvo. Hoci sa na začiatku venovali histórii Keltov, či Vikingov, pri hľadaní odpovedí na otázky o vlastnej identite sa sústredili na slovanské korene. Keďže sa zameriavajú na autentické zobrazenie histórie, vo svojej osade predstavujú dobový život s hierarchiou v družine, jedlami, či pôvodnými Bohmi na čele s Perunom. „Povedali sme si – stop, veď my sme Slovania a máme vlastnú históriu. Problém je však v tom, že k tomuto obdobiu chýba dostupná literatúra a napriek tomu, že sa obraciame na fundovaných historikov, mozaika sa nám neskladá ľahko,“ uviedol Róbert „Vlkyňa“ Tóth.
Na záver každého Potlachu je už tradíciou odmeňovať nielen víťazov súťaží, ale aj účastníkov s rôznymi „naj“. Napr. najstarším účastníkom bol 76-ročný Šperhák z Bratislavy, ktorý prišiel do Vranova vlakom a odtiaľ do Čičavy pešo alebo najvzdialenejším účastníkom bol tramp Čech žijúci v Austrálii. O rok sa slovenskí a českí trampi stretnú Vránovej u Letovíc.
