Dominika Bodorová mala k prírode a turistike vždy blízko. Prejsť Cestu hrdinov SNP bolo jej snom, prianím, cieľom, ale aj presvedčením. Ten čas prišiel (už) tento rok. „Kedy keď nie teraz? Som mladá, zdravá, nemám záväzky, rodinu (v zmysle – nie som rodič, pozn. red.), hypotéku… Mala som priestor a čas plus mínus mesiac, tak som si povedala, že idem do toho,“ začala náš rozhovor Dominika.

Na druhej strane. Predsa len. V devätnástich rokoch. S úsmevom však reagovala, že rodičia boli dokonca radi, keď im oznámila, že ide prejsť peši trasu od Duklianskeho priesmyku na Devín. Samozrejme, podľa interných pravidiel. Každý deň sa rodičom ozvala. Nikdy neputovala po tme – orientácia je vtedy mimoriadne náročná. A neprespávala kdekoľvek v lese. „Predtým než som sa definitívne rozhodla vydať na Cestu hrdinov SNP som plánovala ísť stopovať do Španielska alebo Vietnamu. Rodičia boli teda zmierení s horšími alternatívami, preto si vydýchli, že budem práve na Slovensku. Počas cesty mi boli veľkou oporou a vždy ma podporovali,“ vysvetlila Dominika.


Dominiku pozná Slovensko ako Domču s vrkočmi. FOTO: archív Dominika Bodorová.

Každý s kým sa stretla a v debate spomenula svoj vek, ostal prekvapený. Každé zo stretnutí sa skončilo prejavením rešpektu za prístup s akým túto výzvu prijala. „Veľa ľudí reagovalo, že v devätnástich chodili pešo maximálne z krčmy domov. Ďalší priznávali, že v mojom veku by nad niečím takým ani nerozmýšľali. No ja som to brala tak, že o desať rokov budem riešiť úplne iné problémy. Dnes som rada, že to mám z môjho To-Do listu odškrtnuté,“ usmiala sa Dominika.

Špeciálne sa na cestu nepripravovala. K prírode má mimoriadne kladný vzťah, ktorý si budovala od desiatich rokov aj ako skautka. Dnes je prirodzenou súčasťou jej osobnosti, je neoddeliteľnou súčasťou jej životného štýlu. „Pred tým, ako som sa vydala na SNP-ečku, som začala chodiť na turistiku do lesa o čosi častejšie. Najviac som prešla 40 kilometrov za deň, čo spôsobilo, že som tri dni nevedela vstať z postele,“ pokračovala v rozprávaní v dobrej nálade.


Dominika vyžaruje mimoriadne pozitívnu charizmu. FOTO: archív Dominka Bodorová.

Jej pôvodným zámerom bolo prejsť denne priemerne 31 kilometrov. Hoci od tohto cieľa, podľa vlastných slov, rýchlo upustila, 781 kilometrov zvládla za 24 „šľapacích“ dní. „Ráno som sa zobudila, postavila na nohy, pozrela počasie a zhodnotila si, či bude deň lepší alebo slabší. Niekedy som prešla za deň 18 kilometrov, inokedy viac, najviac to bolo 46,“ predstavila svoj itinerár.  

Batoh na cestu si zbalila do desiatich kíl, bez započítania vody a jedla. Určite odporúča dobrý a ľahký spacák, kvalitné merino oblečenie či nepremokavé ponožky. Alfou a omegou je obuv, lebo „kroky nesmú bolieť“. Keďže stan považovala „za kilá navyše“, nechala ho doma. „Miesta, kde budem spať, som dopredu vyhliadnuté nemala. Prespávala som od polorozpadnutých prístreškov, cez futbalové ihriská až po penzióny a horské chaty. Spoliehala som sa aj na to, že som samé dievča a keď budem v úzkych, tak sa zmestím kdekoľvek. To je výhoda oproti tomu, keď idú na cestu veľké partie. Verila som, že ak bude naozaj zle, nájdu sa dobrí ľudia, ktorí mi pomôžu,“ dopriala si dobrodružstvo Dominika.


Dominika nastúpala 31 000 výškových metrov! FOTO: archív Dominika Bodorová.

V ľuďoch sa mladá študentka nemýlila! So zapletenými vrkočmi bola neprehliadnuteľná. Cesta hrdinov SNP má silnú internetovú komunitu. Dominika priznala, že veľmi rýchlo sa cítila byť jej súčasťou. Svojimi krátkymi blogmi, ktoré uverejňovala na dennej báze, dovolila, aby čitatelia „cestovali“ s ňou. Spätná väzba na seba nenechala čakať! Ľudia ju zastavovali, fotili sa s ňou, písali cez messenger. Ako pamiatku si odniesla napr. darovanú knihu Martina M. Šimečku s názvom Príhody tuláka po Slovensku. „Keď sa obzriem za SNP-ečkou, ako prvá mi napadne viera v dobro ľudí. Mnohí ma zastavovali alebo písali cez messenger a pýtali, či mám kde spať. Na konci cesty, pri stúpaní na Devínsku kobylu, sa mi prihovoril jeden mladík – cyklista a daroval mi knihu. Vedel, že tadiaľto pôjdem, tak si ju vzal so sebou, že ak ma stretne, venuje mi ju. Alebo sa mi ozval napr. starosta dedinky Drietoma pri Trenčíne Jaroslav Mego, aby som sa zastavila, keď pôjdem okolo. Nakoniec sme sa naozaj stretli, bolo to veľmi milé stretnutie, dokonca mi v obci ponúkli nocľah,“ vyťahovala spomienky Dominika.

Prvú pozitívnu skúsenosť však zažila hneď na začiatku – v tretí deň v Terni, v prešovskom okrese. Spontánne ju oslovila miestna babka. „Jedla som arašidové maslo a chlieb. Babka si myslela, že je to horčica a ponúkla mi párky. Najprv som odmietla, no nakoniec som pozvanie k nej domov prijala a skončilo to tak, že som u nej i prespala,“ pridala ďalšiu príhodu.

V situácii, kedy sa musíte v prvom rade spoliehať sami na seba, je pozitívne nastavenie nevyhnutné. Schopnosť vedieť premeniť maličkosť na motiváciu sa mimoriadne cení. „Posledným z veľkých kopcov za Nízkymi Tatrami, za Donovalmi bol Vápeč v Strážovských vrchoch. Predchádzajúce dni som bojovala s veľkou krízou. Keď som však na neho vyšľapala, povedala som si… A teraz by som už mala ísť len z kopca. Do cieľa mi ostávalo „už len“ 230 kilometrov,“ ponúkla lekciu o pozitívnom prístupe Dominika.


Prístrešok vo Volovských vrchoch vyzerá v dokonalom počasí idylicky. FOTO: www.cestasnp.sk.

Slovensko je nádherná krajina, ktorá vie ponúknuť aj adrenalín. Dokonalým príkladom sú Volovské vrchy. Známe populáciou medveďa a vlka… „V búrke som dobehla k prístrešku, ktorý bol krytý len z troch strán. Mokrá a unavená som sa v ňom rozhodla prespať. Večer mi bolo totálne jedno, kde som. Až ráno mi došlo, čo všetko ma tam mohlo roztrhať. O to viac to bolo pre mňa silným zážitkom,“ zdôraznila Dominika.

Medvede sme skloňovali v našom rozhovore aj pri Kremnických vrchoch. Dominika úprimne priznala, že pred cestou by na otázku, koho sa bojí viac, odpovedala, že skôr ľudí ako medveďov. Prechod týmto sopečným pohorím na strednom Slovensku bol pre ňu mentálnym testom osobnosti. „Každého koho som v ich okolí stretla, mi povedal – dôkaz o prítomnosti medveďa som videl pred týždňom, pred dvoma dňami, včera… Všetci mi ich dávali tak do hlavy, že som začala vnímať strach. Práve v Kremnických vrchoch na mňa doľahla kríza. Keďže sú tam medvede, turisti tam logicky nechodia, len SNP-ečkári. Celé dni som takmer nikoho nestretávala a samota mi spôsobovala rôzne myšlienky. Tam som sa fakt bála,“ dodala Dominika.

Nie nadarmo sa hovorí, že „každé ráno vyjde nové slnko“. Na konci dňa síce musí zapadnúť, ale na Veľkej Javorine v Bielych Karpatoch nad Myjavou zapadá s dokonalou noblesou. „Na kopec som vyšla po 36 kilometroch v brutálnej horúčave. Z toho posledných 8 kilometrov som absolvovala so stúpaním. Nebol to ľahký deň, aj noc predtým bola veselá… Keď som tam však večer vyšla, ponúkol sa mi nádherný západ slnka. Pre mňa to bol jeden z najkrajších večerov počas celej cesty! Boli aj dni, kedy som si položila otázku, prečo sa tu vlastne toľko trápim. Sedela som na kopci, predo mnou západ slnka a zrazu začalo mať všetko význam,“ vyznala sa Dominika.


Západ slnka na Veľkej Javorine. FOTO: archív Dominika Bodorová.

Účastníci Cesty hrdinov SNP po jej prejdení tvrdia, že sa veľa naučili sami o sebe. Dominika ako empatická mladá dáma, ktorá vníma svet okolo seba do hĺbky, ešte stále zážitky a impulzy spracováva. „Som v životnej fáze, kedy od septembra začínam pracovať na trvalý pracovný pomer. Veľmi som rozmýšľala nad tým, či chcem vhupnúť do dospeláckeho života alebo si mám ešte dopriať bezstarostný čas bez profesionálnych záväzkov. Stále to vo mne doznieva až som sama zvedavá, čo všetko si postupne uvedomím. S istotou však viem, že cesta vo mne prehĺbila vďačnosť, pokoru, som vyrovnanejšia a psychicky aj fyzicky odolnejšia, ako kedykoľvek predtým,“ reagovala. Mimochodom, pracovný pohovor absolvovala on line práve počas cesty v jednej z dedinských krčiem.

Retrospektívne si celú trasu zopakovala po ceste domov z Bratislavy. S rozdielom a pousmiatím sa nad tým, že to čo prešla po vlastných za 25 dní, precestovala autom za pár hodín. „Slovensko je krásna krajina. Počas cesty domov som sa pozerala na kopce a opakovala si – tam som bola…, tam som bola tiež… Dnes viem, kde sú dediny a dedinky, o ktorých som predtým ani nechyrovala. Som šťastná, že som mohla spoznať Slovensko práve takto, s intenzívnymi emóciami. Keď sa dnes pozriem do mapy, vybavia sa mi v prvom rade ľudia, ktorých som stretla, ktorí mi pomohli, ktorí mi fandili,“ pripomenula Dominika.

Dominiku Bodorovú dnes pozná Slovensko ako „Domču s vrkočmi“. Počas cesty komunikovala svoje zážitky nielen cez sociálne siete, ale písala si i vlastný denník. Denne do neho pribudlo aj desať strán. Mladá Vranovčanka sa nebráni ani myšlienke o knihe. Skúsenosť s tvorivým písaním s profesionálnou zručnosťou má. Ak čítate články o úspechoch Elišky Bodorovej, píše ich práve staršia sestra. Keď počas uplynulého roka bola súčasťou Nexteria Leadership Academy, vydala popri stáži na oddelení marketingu e-book s odporúčaniami pre mladých ľudí 7 tipov na zmysluplné aktivity popri škole podľa Dominiky. „Som zodpovedný človek. Záväzok, ktorý dám iným, dodržím. Ak by som si sama pre seba predsavzala, že budem publikovať moje zážitky, nebolo by to pre mňa tak dôležité, ako keď sľúbim niekomu inému – večer bude príspevok napísaný a uverejnený. Keď som dala slovo, považovala som za povinnosť dodržať ho. Naozaj sa stalo iba párkrát, že som ho písala až ráno, ale napísala som ho. Dokonca sa mi stalo, že som ležala v spacáku, písala do mobilu a zistila, že nemám signál. Musela som sa postaviť, prejsť dvesto metrov, nájsť signál a príspevok uverejniť. Urobila som to však rada, lebo som to sľúbila,“ uzavrela náš rozhovor Dominika.