Dejinami podkarpatských Rusínov sa zaoberala a zaoberá nielen rusínska historiografia, ale tiež maďarská, rakúska, česká, ruská, slovenská, sovietska, ukrajinská, v mnohom s nejednoznačnými až rozporuplnými postojmi a závermi. Nie vždy sa totiž darilo objektívne a bez pátosu politizácie, nacionalistického podfarbenia tej, či onej historiografie sledovať dejinný vývoj Rusínov v symbióze s priestorom, v ktorom sa nachádzalo ich územie. Dôležitým aspektom prezentácie uceleného pohľadu na dejiny tohto malého stredoeurópskeho národa je aj vypĺňanie medzery v skúmaní vonkajších vplyvov susedných národov, s ktorými boli Rusíni úzko prepojení, zdieľali s nimi spoločný osud v rámci rôznych štátotvorných aspektov, ktoré veľmi výrazne ovplyvňovali rodné kraje Rusínov.
Tisícročné dejiny Rusínov sú súčasťou kultúrnej a historickej jednoty v mnohotvárnosti národov strednej Európy. Územie obývané Rusínmi, dnes Zakarpatská oblasť Ukrajiny (Podkarpatská Rus), časť východného Slovenska, karpatské predhorie juhovýchodného Poľska (Lemkovina), severná časť kraja Maramures v Rumunsku, a taktiež menšie enklávy v srbskej Vojvodine, srbskom a chorvátskom Sreme a severovýchodnom Maďarsku (Mučoň, Komloška) patria geopoliticky a zemepisne do strednej Európy, dotýkajú sa pomyselnej historickej civilizačnej hranice, rozdeľujúcej svet západnej – latinskej kultúry a svet východný – ortodoxný, byzantskej kultúry. V praveku bolo toto územie súčasťou kultúrne homogenného regiónu nazývaného Potisie.
Prvé informácie o označení slovanského obyvateľstva z podhoria Karpát pojmom Rusíni (Rutheni) sú z obdobia Veľkej Moravy, niektoré zdroje vkladajú etnonimum Rusín do čias prvých kontaktov maďarských kmeňov s karpatskými Slovanmi, keď ich Maďari identifikovali ako „orosz“, odvodené od Rusi. Pripomenúť treba aj obdobie vzniku Uhorského kráľovstva, keď kráľ Štefan vykonal administratívnu reformu a svoju doménu rozdelil na jednotlivé oblasti komitáty. Niektoré pohraničné oblasti boli spravované ako „marky“. V Potisí bola zriadená tzv. Ruská marka (marchia Ruthenorum), spravovaná synom kráľa Štefana a následníkom trónu, princom Emerichom. Princ bol dokonca nositeľom titulu dux Ruizorum. (Emerich zahynul tragicky pri nešťastí na love v r.1031). Pojmom Ruthenus sa takmer do začiatku 16.st. označovali aj strážcovia panovníckeho dvora. Podľa historika, Užhorodského profesora Ivana Popa toto územie bolo vyčlenené pre rusínskych vojakov a ich rodiny, ktoré boli v službách prvých uhorských panovníkov. Mimochodom, Ivan Pop žije v súčasnosti v Českej republike a bohatý zdroj poznania a historických pohľadov do existencie Rusínov, v mnohom doteraz málo známych a publikovaných poskytuje jeho monografia „Malé dejiny Rusínov.“ Tí nikdy vo svojich dejinách nemali vlastný štátny útvar, ich existencia, žitie boli vždy úzko spojené s dejinami štátnych útvarov, ktorých súčasťou bolo nimi obývané územie – s Uhorským kráľovstvom, Sedmohradským kniežatstvom, s habsburskou monarchiou, Maďarskou republikou, Československou republikou, Maďarským kráľovstvom, Sovietskym zväzom a Ukrajinou.
Je paradoxné, že nezávislý štát sa im podarilo získať iba raz a to na jeden necelý deň, kedy bola 15. marca 1939 vyhlásená Karpatsko – Ukrajinská republika. Pripomenúť hádam treba i to, že za bývalého režimu v Československu považovali z ideologických a politických dôvodov Rusínov za Ukrajincov a Rusínov neuznávali ani na Ukrajine. Až v marci 2007 Zakarpatská oblastná rada v Užhorode svojim rozhodnutím uznala na území Zakarpatskej oblasti Ukrajiny národnosť Rusín.
V našej Zemplínskej oblasti zdieľal rusínsky a slovenský ľud rovnaké dejinné osudy po dlhé stáročia. Charakterizovali ich dve okolnosti – spoločne obývaná oblasť a životné podmienky patrili medzi najzaostalejšie v tejto časti Európy a obe národnosti v minulosti rovnakým údelom znášali nesmierny útlak zo strany vládnucej triedy svätoštefanského Uhorska. To malo odraz v spolupatričnosti a vzájomnom sa rešpektovaní, čoho dôkazom je veľký záujem predstaviteľov slovenského národného a kultúrneho života o oblasť kde žijú Rusíni, (P.J.Šafárik, Ján Kollár a výrazne aj štúrovci) a to v rôznych sférach spoločenského života – jazykovej, historickej, literárnej i folklórnej.
Tieto tendencie posilňovania vzájomných bratských vzťahov sa postupne značne rozvíjali až po dnešok a sú odrazom významu rusínskeho etnika v jeho dvoj jedinej úlohe a postavení – jednak ako akéhosi spájacieho elementu medzi západnou a východnou kultúrnou orientáciou a taktiež bohatej studnice duchovných a materiálnych hodnôt, ktorými rusínsky ľud prispieval a prispieva do spoločnej pokladnice východného Slovenska a Slovenska.
V súčasnosti sa rusínske etnikum na východnom Slovensku prezentuje dvoma smermi: rusínsko – ukrajinským a rusínskym. Ten prvý akcentuje príbuznosť so zakarpatskými Rusínmi a Ukrajincami, prikláňa sa k pravosláviu a uplatňuje ukrajinský spisovný jazyk. Rusínsky smer rešpektuje bez výhrad domáce, východoslovenské historické, jazykové, cirkevné tradície(značná časť ľudí sa hlási ku gréckokatolíckemu vyznaniu), rešpektuje a váži si veľmi blízke, bezprostredné a priateľské vzťahy so slovenským ľudom, jeho kultúrou a dejinami.
