Himaláje sú majestátne, fascinujúce, magické… Prívlastkov, ktoré sa k ním hodia, je určite podstatne viac. Ak platí – radšej raz vidieť, ako stokrát počuť, tak práve v tomto prípade. Trojica priateľov z Čierneho nad Topľou Patrik Krivák, Ján Ocilka a Maroš Goga sa ešte na prelome apríla a mája minulého roka zúčastnili Everest Base Campu. Hoci každý z nich si hľadal cestu do hôr svojou vlastnou cestou, práve najväčší horský masív na svete ich spojil prežiť nezabudnuteľné dobrodružstvo. Hoci hory vedia byť kruté, a vtedy si nekompromisne vezmú, čo sa im zachce, slovenskí cestovatelia mali to šťastie, že k ním boli veľkorysé.
S Jánom Ocilkom a Marošom Gogom sme sa stretli osobne v Čiernom nad Topľou. Navštíviť Nepál v ich prípade nebolo dielom náhody. Ján Ocilka absolvoval v minulosti Transsibírsku magistrálu, ktorá je s 9 288 kilometrovou železničnou traťou najdlhšou stavbou sveta a popri iných destináciách neodolal napríklad ukrajinskému Černobyľu. Spolu s Marošom Gogom majú za sebou cestovateľský trip po Islande. „Po návrate z Islandu sme rozmýšľali, čo ďalej a vtedy som prišiel s myšlienkou ísť do Himalájí pod najvyššiu horu sveta,“ začal rozprávanie člen horolezeckého klubu Slaňak vo Vranove nad Topľou Ján Ocilka.
Maroš Goga, Ján Ocilka a Patrik Krivák si v Népale splnili ďalší cestovateľský sen.
Maroš Goga priznal, že výstup do Himalájí prijal ako výzvu. K turistike sa dostal predovšetkým po vysokej škole, keď sa presťahoval pracovne do Martina, kde s partiou brázdili najmä Veľkú a Malú Fatru. „Najskôr som bol nápadom ísť do Himalájí prekvapený. Rozmýšľal som, či to vôbec zvládnem, lebo s niečím podobným som skúsenosť nemal. Nakoniec som si povedal, prečo to nevyskúšať,“ reagoval Maroš Goga.
Detailný itinerár im poslala agentúra, ktorá Everest Base Camp zabezpečovala. Keďže Nepál je v našich zemepisných šírkach exotikou, po vlastnej línii si zisťovali, či potrebujú špeciálne očkovanie, ale nakoniec im bolo odporúčané, že do hôr a nadmorskej výšky, kam sa chystali, ho nepotrebujú. Do hlavného mesta Nepálu Káthmandu leteli cez Prahu a Katar štrnásť hodín. Metropola Nepálskej federatívnej demokratickej republiky, ako znie jej oficiálny názov, však na slovenských cestovateľov nezapôsobila. „Pred pár rokmi tam bolo zemetrasenie a historické centrum v tom čase ešte stále rekonštruovali, na čo bol zvláštny pohľad. Z pohľadu nás Európanov sme si však nevedeli zvyknúť na neporiadok, s ktorým sme sa tam stretli. Naša kultúra je v tomto smere iná,“ pripomenul J. Ocilka. „Mohli sme si porovnať, ako žijú ľudia v Káthmande a ako sa žije u nás. Keď sa potom človek vráti domov, viac si váži, kde žije,“ dodal M. Goga.
Historické centrum Káthmandu.
Kým zatiaľ bol pobyt trojice Slovákov o porovnávaní životných štýlov, krv v žilách im prvýkrát tuhla počas letu do Lukhly. Letisko Tenzinga a Hillaryho totiž patrí medzi najnebezpečnejšie na svete. Pristávacia dráha sa končí skalnou stenou a pokiaľ pilot nestihne ubrzdiť, vpáli to priamo do nej, čo sa už aj viackrát stalo. Pri odlete sa pre zmenu končí dráha priepasťou. Aby toho nebolo málo, let 10-miestneho lietadla sprevádzali turbulencie. „Lietanie mám rád, aj s turbulenciami. Čím viac to hádže, tým väčší zážitok z toho mám a toto zážitok rozhodne bol,“ usmieval sa M. Goga.
V tomto videu sú zostrihané dve nehody. Kým v druhom prípade si to odnieslo iba lietadlo a nikto sa nezranil, v prvom prípade už malo pristávanie v daždi fatálne následky. Pilot nedokázal dostať lietadlo na pristávaciu dráhu a vrazil do skaly pod ňou…
Od príletu do Lukhly bývali počas 15-dňového treku pod Mount Everest v dedinách po ceste. Keďže domáci obyvatelia žijú z cestovného ruchu, s ubytovaním nebol žiadny problém, navyše sprostredkovateľská agentúra mala všetko zmluvne podchytené. Napriek tomu, že sa bavíme o skromných podmienkach, komercia dorazila aj do tohto kúta sveta. „Neočakávali sme, že to bude až tak komerčné. Sezóna trvá len pár mesiacov a domáci sa to snažia využiť. Chodníky sú naozaj plné, pričom do toho treba prirátať ešte karavány, ktoré zásobujú tábory. Bolo to tam naozaj dosť husté,“ konštatoval J. Ocilka.
Gorak Shep 5160 m n. m., značenie trasy do základneho tábora.
Denne nachodili v priemere 10 kilometrov a nastúpali 700 až 800 výškových metrov. Ostrý výstup začínal v „meste šerpov“ Namche Bazaare, kde sa do výšky 3 800 metrov už vynáša všetko len na chrbtoch. S každým nastúpaným metrom však dostávali pri výstupe stále viac a viac zabrať. Dôvodom bol rednúci vzduch. Dokonca museli povinne absolvovať dva aklimatizačné dni, druhý vo výške 4 400 metrov. „Dva dni sme ostali na jednom mieste, aby si telo zvyklo. Do 4 500 metrov to nebol problém, ale potom nám dal zabrať každý krok. Prejdete dvadsať metrov a desať minút sedíte, pokiaľ chytíte dych,“ vysvetľoval J. Ocilka. Šerpovia, ktorí výpravy vedú, sú zároveň zdravotníckymi záchranármi. V prípade potreby vedia nasadiť aj kyslíkovú masku, no pre lepšiu ilustráciu doplníme, že jedna fľaša s kyslíkom stojí 500 eur. „Od 3 500 metrov nám pravidelne merali tep a okysličenie krvi. Kto spadol pod 65, skončil a musel sa vrátiť naspäť. Najnáročnejší bol posledný deň, to sme postupovali naozaj z nohy na nohu. V hoteli nám povedali, že výstup bude trvať hodinku a šľapali sme asi štyri hodiny. Bol tam s nami jeden 70-ročný pán. Keď sme sa vrátili do základného tábora, zvažovalo sa, že mu zavolajú vrtuľník, ale potom si objednal koňa a zišiel dole na ňom,“ pridal ďalší z príbehov M. Goga.
Pohľad na Namche Bazaar – mesto šerpov, 3450 m n. m.
Partia z Čierneho nad Topľou vystúpila do Kala Pattharu vo výške 5 400 metrov. Odmenou pre nich bolo ideálne počasie, vďaka ktorému mali dokonalý výhľad na dokonalú majestátnu scenériu. „Hoci sa ide za každého počasia, my sme mali výhodu v tom, že nám poveternostné podmienky priali. Môže sa stať, že prídete pod Mount Everest a neuvidíte ho. My sme mali to šťastie a najvyššiu horu sveta sme videli. Ten pocit sa ťažko opisuje. Predstavte si naše Tatry, akurát pridajte 6 000 metrov,“ dodal s úsmevom J. Ocilka.
Pohľad na sedemtisícovky počas druhého aklimatizačného dňa vo výške 4600 m n. m.
Himaláje boli, sú a budú vždy magickým cieľom. Nič na tom nezmení ani komerčná turistika. Ak sa človek rozhodne vstúpiť na ich magické chodníky, vždy si ponesie vo svojom vnútri vlastnú výzvu. S každým zdolaným metrom získava v duši zvláštny pokoj, aký sa dá dosiahnuť iba v týchto veľhorách. „Keď sme išli do Himaláji, bral som to s rešpektom. Nevedel som, či to zvládnem, ale dokázal som si, že nielenže je vo mne viac, ale ak to budem potrebovať, viem to v sebe kedykoľvek nájsť,“ zdôraznil M. Goga.
Po dobrodružstve v Nepále sa trojica Slovákov chystá na ďalšiu misiu. Po Ázii však s najväčšou pravdepodobnosťou naberú smer Afrika. „O výstupe na Mount Everest sme nerozmýšľali, pretože potrebujete povolenie od štátu, ktoré stojí 12 000 dolárov. Pracujeme však na tom, aby sme sa mohli najbližšie vybrať na Kilimandžáro,“ prezradil J. Ocilka.
Pohľad na Mount Everest (tretí zľava), cestou z Namche Bazaar ku kláštoru Tengboche.
S Patrikom Krivákom sme komunikovali cez e-mail, pretože rodák z Hermanoviec nad Topľou žije dlhodobo vo Veľkej Británii. Vo svojom cestovateľskom životopise má zapísaných viac ako 22 krajín, vrátane napr. Ománu, či Dominikánskej republiky. „Cestovanie mám veľmi rád. Fascinuje ma hlavne spoznávanie nových kultúr, ale najviac zo všetkého obdivujem prírodu,“ začal náš rozhovor Patrik Krivák.
Vzhľadom k tomu, že Veľká Británia nepatrí medzi TOP horolezecké destinácie, venuje sa tomuto športu za kanálom La Manche o čosi pomenej. Voľný čas mu však vypĺňa aspoň treking a fotenie prírody. V rámci prípravy na trip do Nepálu nezanedbával kondičný tréning, pričom batérie nabíjal napr. aj futbalom. „S prípravou na Nepál som začal ešte v decembri. Upraviť som musel stravu a stravovacie návyky, budoval som si imunitu a mentálne som sa pripravoval na to, čo nás čaká,“ reagoval P. Krivák.
Tretí deň výstupu, prvý pohľad na Mount Everest (50 km vzdusnou čiarou) z coffe baru Everest.
V súvislosti s Nepálom priznal, že ako krajina tretieho sveta môže prvým dojmom našinca zaskočiť, ale na druhej strane to, podľa neho, nie je nič, na čo by sa nedalo zvyknúť. Ako priznal, tušil do čoho ide, pretože v Dominikánskej republike si prešiel niečím podobným, no Nepál, alebo aspoň minimálne Káthmandu, označil za inú ligu. „Po prílete na skromné letisko bola cesta do hotela niečím, čo sa nedá opísať. V každom prípade nemôžem povedať, že sa mi Káthmandu nepáčilo – to nie, len to bolo iné a krásne svojim vlastným spôsobom,“ vysvetľoval P. Krivák.
Príletom na letisko v Lukhle sa však všetko zmenilo. Akoby pricestovali do inej krajiny. Šerpovia a ľudia žijúci v parku Shamargatha ho svojou skromnosťou, dobrosrdečnosťou a pohostinnosťou nadchli. „Som stále v kontakte s našim hlavným šerpom, ktorý mi raz za čas pošle pár fotiek. Priznám sa, nečakal som, že si nás budú pamätať. Očividne som sa mýlil,“ dodal s úsmevom.
Táto panoráma fascinovala Patrika Kriváka najviac!
Himaláje si ho okamžite získali, opantali, učarovali mu. Ich majestátnosti sa, jednoducho, odolať nedá, preto by si prial sa tam aspoň ešte raz vrátiť. „V Himalájach je každé údolie ohromujúce, každý vrch majestátny a výhľady vyrážajú dych,“ zdôraznil P. Krivák.
Obraz Himaláji sa mu do pamäte vtlačil jedinečným a nezabudnuteľným spôsobom. Vždy keď si prezerá fotografie, spomienky na pár dní v spoločností skalných velikánov sa mu prehrávajú v hlave v „HD kvalite“. „Ak mám vybrať jeden zážitok za všetky, tak to bude cesta na okraj k ústiu ľadovca Khumbu, 500 metrov od základného tábora, kde sme boli obklopení Lhoste (8 516 m), Nuptse (7 861 m), samozrejme Mount Everestom (8 840 m) a ďalšími sedemtisícovkami, ktoré vedia pomenovať snáď iba skúsení šerpovia,“ pripomenul P. Krivák.
