V týchto dňoch si pripomíname Východoslovenské sedliacke povstanie, ktoré sa uskutočnilo v roku 1831. Z histórie, ale aj z kroník vieme, že v čase od júla do konca novembra 1831 ochorelo v Uhorsku takmer pol milióna ľudí, z toho 200 tis. umrelo. Preto vrchnosť začala robiť určité opatrenia. Nariadila dezinfikovať studne. Nútila ľudí, aby užívali určité lieky. V poddanom ľude na východnom Slovensku vzniklo strašné podozrenie. „Páni nás chcú otráviť.“ Zemepán Tasnády z M. Raškoviec už na jar 1831 tajne rokoval s okolitými sedliakmi. Udalosti, ktoré sa prihodili v Žipove pri Trebišove v dňoch 31. júla až 1. augusta 1831, boli signálom k roľníckemu povstaniu na Zemplíne. Michal Pavúk dal 1. augusta 1831 zvolať zhromaždenie roľníkov z okolitých osád a dedín a nabádal ich, aby začali boj proti pánom. Zo súdnych spisov sa dozvedáme, že M. Pavúk dal v Žipove postaviť šibenicu pre statkára. Vzbúrenci sa za pomoci trebišovských roľníkov a želiarov zmocnili 2. augusta Trebišova.
Druhé ohnisko povstania tvorilo 15 dedín v údolí rieky Tople od Vranova po Bystré. Toto povstanie bolo krvavejšie ako predchádzajúce. Povstalci v Zámutove dňa 5. augusta zlikvidovali pána, úradníka, šafára, správcu, ale aj kňaza. Aj v Merníku sedliaci zlikvidovali 9 osôb, medzi nimi bol aj gróf Súľovký a jeho dcéra Júlia. Vo vranovskom okrese viedol povstanie Ľ. Hamza z Jastrabia n/T., ktorého volali „Sedliacky generál“. Priebeh povstania vydesil šľachtu natoľko, že požiadala o pomoc vojsko. Zemplínske udalosti sa šírili aj do susedných stolíc. Dňa 2. augusta 1831 napadlo v Košiciach asi 50 žien chirurga, ktorého chceli hodiť do Hornádu. Odbojné akcie boli aj v iných stoliciach a obciach (v Barci, Rákoši, Ruskovciach, Slanci, Kalši, Hute a inde). Vodcom bol Ondrej Breznaj, gazda grófa Forgácha. V Šariši vznikli iba ojedinelé vzbury na dolnej Toryse a v údolí Tople v Bystrom a Hanušovciach n/T. Šľachte sa podarilo povstanie zadusiť. Šľachtická garda za pomoci vojakov chytila vodcu spišského povstania V. Rabatína, ktorého 12. augusta odsúdili na smrť. Búrili sa však aj roľníci a baníci zo Sloviniek, Kluknavy a Krompách. K menším nepokojom došlo aj na Gemeri. V Rožňave viedla A. Košovičová celý pobúrený zástup proti sídlu biskupa. Jeho pomocou a s pomocou vojenského oddielu bola vzbura potlačená.
Roľnícke povstanie malo ohlas aj v okolitých slovenských zakarpatských, maďarských i sedmohradských stoliciach. Svojim rozsahom (okolo 45 tis. povstalcov) to bolo najväčšie povstanie v Uhorsku od čias J. Dóžu. Je pravdou, že vyzbrojení vzbúrenci neboli schopní vzdorovať vojenskej presile. Chýbalo im jednotné velenie. Bojové akcie prebiehali izolovane, naraz len v jednej alebo niekoľkých obciach.
Všetky tieto okolnosti pomohli šľachte povstanie celkom potlačiť. Na porazenom povstaleckom území zavládol krutý teror. Kým páni stratili asi 25 ľudí, do 8. novembra 1831, kedy panovník vydal zákaz ďalších popráv, odvislo na šibeniciach 116 vzbúrencov. Okolo 4 tisíc poddaných bolo odsúdených do žalárov, k telesným trestom, hlavne k palicovaniu (80 i viac palíc). Okrem toho museli poddaní uhradiť pánom všetky škody a vydržiavať trestné vojenské oddiely.
Východoslovenské roľnícke povstanie v r. 1831 ukázalo pevnú vôľu nášho ľudu skoncovať s feudálnym útlakom. To pochopili aj niektorí predstavitelia strednej šľachty. Avšak nový spoločenský poriadok sa nerodil veľmi rýchlo a za ťažkých podmienok. Chráňme si teda naše zriadenie a našu slobodu. Zoltán Benko
