Reklamný priestor
Vtedy môj otec toto slovo ešte nepoznal, ale jeho príbeh pokračuje: Spomínam, aj vtedy, uprostred leta. Sám minister slovenskej vlády Šaňo Mach otváral túto železnicu okolo ktorej teraz kráčame. Na stanici to Hlinkovci zorganizovali dôstojne. Samé girlandy, uvítacie, otváracie prejavy a pozdravy, spevy, hotový majáles. Chýbali len tí, čo tvrdo robili, čo lopotili od vidím do nevidím. Ženy chlapi, deti, prostí Cigáni z celého Slovenska. Pár dní pred touto parádou vysťahovali všetky tri cigánske pracovné tábory v okolí. Do „dobytčákov“ ich natlačili ako „haringy“ (poznámka autora: Hermanovce, Čierne, Bystré dodali najväčšie transporty Rómov zo Slovenska do Oswienčinu). Nevedel som, a asi ani oni, kam idú. A oni šli ako poslušné ovečky nastupovali za dozoru Hlinkovcov – žiaden es-es. Tí gardisti chodili ku mne do krčmy, nemohol som uveriť že boli oni takí…
Po tejto skrumáži, tam nad stanicou ostali na ohradenej lúčke prázdne baráky, Cigánov odpratali narýchlo, akoby práve vyšli von. Na stole taniere, na sporáku hrnce. Šaty v kadi na pranie, všetko ostalo čo mali. Starí, mladí, ženy, deti – všetko bolo jedno. Avšak na niekoho zabudli. Šok a obrovské prekvapenie u nás v krčme nastalo, keď nám priniesli malé Cigánča. Asi tak ročné dieťa s veľkými čiernymi očami, ako uhlím natreté krátke vlasy. Špinavé, uplakané, hladné. Dali sme mu mlieka od kravičky Sejky, hltavo pilo, až usnulo. „Čo s ním?“ Ako na zavolanie zastavili sa u nás pocestní. Keď sa dozvedeli aké máme dieťa a že ho ktosi priniesol z tábora, zaplakali. Navrhli, že to malé vezmú zo sebou na Dolnú zem. Okolo ich voza behalo viac takých drobných, počerných, ale živých a zdravých detí. Moja mama váhala. No otec rozhodol: “Šak je z jich kervi“ – tak títo olasskí prišli k ďalšiemu hladnému krku. Len Pán Boh vie ako to s nimi všetkými bolo ďalej.
Jozef Krištan, príbeh vznikol zo spomienok môjho otca Jána Krištana z Čierneho nad Topľou
