Archeopark vznikol vďaka spolupráci Vlastivedného múzea v Hanušovciach a jeho poľského partnera Muzea Podkarpackeho v Krosne v rámci projektu Archeologické dedičstvo regiónov – šanca na rozvoj turistiky. Komplex zaberajúci plochu cca 3500 m2 ohradený obrannou palisádou pozostáva z piatich obydlí simulujúcich časy paleolitu, neolitu, doby bronzovej, doby železnej a slovanského obdobia. Dva úspešné roky interaktívnej archeologickej expozície pod holým nebom si odborná verejnosť, aj laickí návštevníci pripomenuli v sobotu archeofestivalom Tisícročia za palisádou 4. „V úvode festivalu, ktorý tradične otvorila hymna archeoparku od známeho polyinštrumentalistu Michala Smetánku, sa predstavili „ľudia minulých dôb“, tzn. postavy z piatich období – Ulimon zo staršej doby kamennej, Miara – veľká matka z mladšej doby kamennej, Felippen z mladšej doby bronzovej, Kelt Praxites z mladšej doby železnej a kňažná Slavomíra z včasného stredoveku,“ uviedla riaditeľka Vlastivedného múzea v Hanušovciach Mária Kotorová.

Všetkých päť historických postáv pomohlo priblížiť svoju dobu a jej charakteristiku, pričom v rámci archeofestivalu vystupovali ako spolukomentátori a sprievodcovia pri jednotlivých obydliach počas obhliadky archeoparku. Okrem nich mohli návštevníci obdivovať zručnosť remeselníkov, vykonávajúcich rôzne činnosti – pletenie košov z prútia, štiepanie kameňa, výrobu keramiky v ruke a na kruhu, výrobu šperkov z medeného drôtu, zdobenie perníkov, pradenie, vyšívanie rekonštruovaných dávnovekých vzorov, tkanie tkaníc na malých krosienkach, kopanie políčka drevenou motykou, lukostreľbu a i. Všetky činnosti bolo možné nielen pozorovať, ale priamo sa aj do nich zapojiť a vyskúšať si ich. „Keďže aj ľudia minulosti jedli radi dobré jedlo, nesmelo chýbať ani pri výročnej slávnosti v archeoparku. Tentokrát nahradili známu kašu a placky šošovica s mäsom. Návštevníkom sme zároveň chceli ukázať, že k najstarším jedlám nemohla patriť kukurica, zemiaky, či paprika, ktoré dnes vnímame ako tradičnú súčasť našej stravy,“ dodala M. Kotorová.

Neodmysliteľnou súčasťou archeofestivalu sú zvieratá. Popri tých, ktoré je v archeoparku možné vidieť kedykoľvek, potešili aj kone z Ranča Breziny, pretože skúsení jazdci pomohli návštevníkom okúsiť pohľad na svet z konského chrbta.

Popri početných popularizačných interaktívnych podujatiach pre verejnosť sleduje Vlastivedné múzeum aj odborné ciele v rámci mladej vednej disciplíny – experimentálnej archeológie. Vďaka úspešnému projektu, ktorý podporil Fond na podporu umenia, zrealizuje 5 workshopov, v rámci ktorých sa vyškolia pracovníci múzea a externí spolupracovníci v remeselných činnostiach – výroba keramiky (vrátane stavby hrnčiarskej pece), výroba sklenených korálikov, štiepanie kameňa technikami doby kamennej, tkanie na zvislých krosnách (štýl doby železnej) a odlievanie bronzových predmetov. Workshopy povedú skúsení remeselníci, ktorí sa týmto činnostiam venujú dlhodobo. Každá z aktivít bude podrobne dokumentovaná a publikovaná v praktickej príručke. „Prvý workshop Čarovanie s hlinou sa pod vedením Amálie Holíkovej začal už v piatok prípravnými prácami pre stavbu hrnčiarskej pece, ktorá sa bude využívať na experimentálny výpal keramiky. Súčasne pokračoval školením dvoch našich pracovníkov v technike stavby pece a keramikárka ich usmernila vo výrobe keramiky v ruke a na kruhu. V našej digitálnej dobe bude určite zaujímavé sledovať, ako sa musíme pokorne učiť technikám známym pred tisícročiami,“ pripomenula M. Kotorová.
 

The post M. Kotorová: Bude zaujímavé sledovať, ako sa musíme pokorne učiť technikám spred tisícročí appeared first on Vranovské novinky.

Orchidey ako ich poznáme z kvetinarstiev, sú výsledkom mnohonásobných mezidruhových a mezirodových krížení, nie pôvodnými druhými žijúcimi vo voľnej prírode. Príroda však ponúka pohľad na tieto vzácne rastliny aj nám. Vstavačovité (po latinsky orchidaceae) sú jednou z najpozoruhodnejších a zároveň najpočetnejších čeľadí rastlinnej ríše. Počet druhov tejto čeľade sa odhaduje na 25 až 30 tisíc, absolútna väčšina z nich žije v trópoch a subtrópoch. Každý rok sú objavené a opísané nové a nové druhy, ktoré boli doteraz nepovšimnuté, alebo rástli na ťažko prístupných miestach tropických pralesov. Areál rozšírenia orchideí zasahuje do miernych pásiem, dokonca na severnej pologuli až za polárny kruh. Počet druhov smerom na sever ubúda. Tieto rastliny v podstate osídlili všetky dostupné stanovištia – lesné biotopy, kroviská a okraje lesov, lúčne biotopy, rašeliniská aj podmáčané lúky a dokázali sa prispôsobiť najrozličnejším podmienkam. Vo vranovskom okrese bolo počas dlhodobého mapovania výskytu týchto rastlín zaznamenaných 26 druhov. Kvitnú postupne od skorej jari až do júla, najkrajšie druhy koncom mája a začiatkom júna. Kráľovnou medzi našimi orchideami je črievičník papučkový.

Je najatraktívnejšou voľne rastúcou orchideou nie len u nás ale aj v celej Európe. Vo viacerých štátoch je táto rastlina vzácna a je symbolom ohrozenej prírody. Črievičník je 25 – 45 cm vysoký (vzácne až do 60 cm). Byľ je páperistá s 3 – 5 široko vajcovitými až podlhovasto kopijovitými listami s výraznou žilnatinou. Kvety sú veľké 1 – 2 (vzácne 3 – 4) kusy na rastlinke. Vnútorné bočné okvetné lístky sú hnedočervené, dlhé až 4 cm, často skrútené dlhý vakovitý pysk je žltý a vydutý do tvaru papučky, podľa čoho dostala rastlina svoje meno. V našej expozícii uvidíte pravdaže len jej fotografiu, pretože rastlina je veľmi vzácna a prísne chránená a keďže je máj, čas jej kvitnutia, práve teraz je možné vidieť ju vo voľnej prírode.

Rastie v listnatých, niekedy v ihličnatých lesoch, v krovinách a na lesných okrajoch, od pahorkatín do horského stupňa, na vápnitých pôdach. Druh je ohrozený hlavne likvidáciou jeho prirodzených biotopov, negatívnymi dôsledkami hospodárenia v lesoch. Časté je aj vykopávanie do záhrad a trhanie najmä na lokalitách v blízkosti ľudských obydlí a turistických chodníkov. Vo vranovskom okrese sa nachádza na štyroch lokalitách v oblasti Bradlového pásma Nízkych Beskýd. Najznámejšou z nich a zároveň chráneným areálom na ochranu vzácnej teplomilnej kveteny je chránený areál Štefanovská borina.

Ing. Elena Dercová
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou
 

The post Z encyklopédie Vlastivedného múzea I. appeared first on Vranovské novinky.

Neznamená to, že archeopark nemôžete navštíviť aj v zime, ale v tom čase neuvidíte vybavenie pravekých obydlí textilom, kožušinami a predmetmi z dreva a nie sú v nich ani ich „obyvatelia“ – figuríny ľudí a zvierat. Tieto súčasti archeoparku sú v zime z pochopiteľných dôvodov uložené v kamennom múzeu a do obydlí sa vkladajú až v jari. Od 6. 4. teda možno archeopark navštíviť a prejsť vyše 30 tisíc rokov v čase, spoznať stanové obydlie lovcov mamutov zo staršej doby kamennej (postavený podľa archeologického nálezu v Tibave, okr. Sobrance), pevný a rozľahlý dom roľníkov z mladšej doby kamennej (podľa nálezu z Košíc – Galgovca), neveľkú polozahĺbenú chatu z neskorej doby bronzovej (inšpirovanú nálezom z Nižného Hrušova), keltskú chatu so strechou po zem z mladšej doby železnej (podľa nálezu z lokality Zemplín) a napokon slovanský zrubový dom z včasného stredoveku (podľa archeologického nálezu zo Skrabského).

Archeopark poskytuje vynikajúcu možnosť jednoducho a zábavne spoznať najstaršie dejiny regiónu, uvedomiť si rozdiely medzi dobou kamennou, bronzovou a železnou, spoznať tri najvýraznejšie zvieratá, ktoré sprevádzajú človeka na jeho ceste (pes, ovca, kôň), dotknúť sa replík predmetov z dávnych dôb (napr. kamenné, bronzové i železné sekerky, nože, motyky z dreva i železa, meče bronzové a železné, hudobné nástroje z kosti, kameňa, dreva, bronzu či železa a i.).

V archeoparku návštevník uvidí odevy ľudí z jednotlivých období a podobné odevy si môže aj sám vyskúšať a pocítiť tak na “vlastnej koži“ dotyk praveku. Samozrejme, na rozdiel od expozícií v múzeu, v archeoparku sa môžu návštevníci fotografovať a odniesť si tak fotografickú spomienku na pobyt v praveku a včasnom stredoveku aj v dobovom kostýme s doplnkami. Archeopark oživuje pohybom i zvukom aj niekoľko domácich zvierat. Tohto roku máme kozičky, husi, kačice, sliepky a holuby. Plánujeme tiež osiať malé políčka pšenicou špaldovou, hrachom a inými kultúrnymi plodinami, ktoré človek poznal a využíval od mladšej doby kamennej. Pri individuálnych návštevách nie je možnosť prezentovať jednotlivé remeslá. Kto chce skúsiť prácu s hlinou v ruke alebo na hrnčiarskom kruhu, tkanie na malých krosienkach, streľbu z luku, jazdu na koni, ochutnať slovanskú kašu alebo keltské placky, musí prísť na najbližší archeofestival, ktorý sa pod tradičným názvom Tisícročia za palisádou bude konať už 30. apríla. Pre vopred objednané školské alebo záujmové skupiny pripravujeme remeselné činnosti aj mimo archeofestivaly (bez kuchyne a koní).

Tešíme sa na bohatú návštevnosť z nášho regiónu. Veríme, že možnosť spoznať jedinečnú turistickú atrakciu využijú aj návštevníci z blízkeho okolia Hanušoviec a Vranova. Brána archeoparku je od 6. apríla otvorená.

PhDr. Mária Kotorová Jenčová, PhD.
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach n. T.
 

The post Múzeum v Hanušovciach oficiálne otvorilo brány svojho archeoparku appeared first on Vranovské novinky.

K vzácnym druhom patrí potáplica štíhlozobá, potáplica severská, potápka červenokrká, chavkoš nočný, čaplička vlasatá, beluša malá, beluša veľká, volavka purpurová, lyžičiar biely, hus siatinná, húska pestrá, chochlačka bielooká, chochlačka morská, ľadovka dlhochvostá, turpan čierny, turpan tmavý, potápač malý, potápač prostredný, potápač veľký, orliak morský, kršiak rybár, lastúrničiar strakatý, kulík piesočný, kulík bledý, pobrežník belavý, pobrežník krivozobý, hvizdák veľký, kalužiak tmavý, čajka malá, rybár riečny a rybár bieločelý.

K bežným druhom, ktoré sa tu vyskytujú v desiatkach až stovkách jedincov patrí potápka čiernokrká, potápka chochlatá, potápka hnedá, volavka popolavá, bocian biely, labuť hrbozobá, kačica divá, kačica hvízdavá, kačica chripľavá, kačica chrapkavá, kačica chrapľavá, kačica ostrochvostá, kačica lyžičiarka, chochlačka sivá, chochlačka vrkočatá, sliepočka vodná, lyska čierna, chriašteľ vodný, kulík riečny, cíbik chochlatý, pobrežník malý, pobrežník sivý, bojovník bahenný, močiarnica mekotavá, brehár čiernochvostý, kalužiak červenonohý, kalužiak sivý, kalužiak perlavý, kalužiak močiarny, kalužiačik riečny, čajka smejivá, čajka sivá, čajka bielohlavá, čorík čierny, čorík bahenný, čorík bielokrídly. V hlinitých brehoch hniezdi niekoľko párov rybárika riečneho. V posledných piatich rokoch výrazne stúpli počty zimujúcich kormoránov čiernych. V prípade, že počas zimy nezamrzne vodná hladina zimuje na Domaši a riekach Topľa a Ondava do 400 ex. Od roku 2010 na Malej Domaši pravidelne zimujú labute hrbozobé. Ich počet postupne narastá. V zime 2014/2015 ich bolo až 31. Niektoré ostávajú aj počas celého roka. Hniezdenie nebolo pozorované.

Domaša pre veľké kolísanie výšky vodnej hladiny nevytvára vtákom vhodné podmienky na hniezdenie. Tie si vodné vtáky našli na odkalisku pri obci Poša, kde sa vytvorili rozsiahle porasty pálky a trste. Tu sa zistil výskyt skoro 60 druhov vtákov viazaných na vodné prostredie. Bolo tu zistené hniezdenie druhov vtákov potápka čiernokrká, potápka hnedá, kačica divá, lyska čierna, sliepočka vodná, labuť hrbozobá, chochlačka vrkočatá, chochlačka sivá, kulík riečny, cíbik chochlatý, kalužiak červenonohý, chriašteľ vodný, kaňa močiarna, trsteniarik škriekavý, trsteniarik pásikavý, trsteniarik bahenný, svrčiak slávikovitý, strnádka trstinová. Koncom leta tu nocuje do 50 000 škorcov lesklých a 3000 lastovičiek domových.

Peter Pjenčák
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou
 

The post Avifauna vodných plôch okresu Vranov nad Topľou appeared first on Vranovské novinky.

Žeriav popolavý je veľký vták s dlhými nohami a krkom a s charakteristickým popolavo-sivým sfarbením. Žeriavy hniezdia hlavne v severovýchodnej Európe a na Sibíri. Obývajú rybníky s rozsiahlym porastmi trste a pálky, prípadne močiarovitým územím, ale aj podmáčané riedke lesy v ktorých si z rastlinného materiálu stavajú kopovité hniezda. Pri dvorení predvádzajú žeriavy charakteristický tanec, pri ktorom sa klaňajú a vyskakujú do výšky s roztiahnutými krídlami. V apríli až máji znášajú zvyčajne dve vajcia, na ktorých obidvaja striedavo sedia asi jeden mesiac. Mláďatá sú nekrmivé a rodičia ich vodia ďalších 8 – 10 týždňov. Aj potom sa rodina zdržuje pohromade. Žeriavy sa živia hmyzom, rastlinami, zrnom a hľuzami alebo korienkami. Často ich môžeme vidieť na poliach po zbere kukurice. Zimujú v Stredomorí a v Malej Ázii.

Peter Pjenčák
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou

The post Žeriav popolavý appeared first on Vranovské novinky.

Nad obcou Zámutov na lokalite Remety sa nachádzajú tri menšie štôlne, v ktorých zimuje zhruba 150 netopierov. Zaujímavou lokalitou je pivnica v Zámutove pod konečnou stanicou lyžiarskeho vleku, v ktorej zimuje do 30 netopierov. Väčší význam má ako prechodný úkryt pre podkovára malého v jesennom období s maximálnym počtom 150 jedincov. Podkovár malý a ucháč sivý môžu prezimovať aj v rozličných starých kamenných pivniciach. Niektoré druhy zimujú aj v starých studniach, iné v dutinách hrubých stromov.

Prebudenie netopiera zo spánku ho stojí veľké množstvo energie, preto nie je dobre netopiere vyrušovať počas zimného spánku, spotrebovaná energia by mu mohla chýbať na konci zimného spánku. Zimné úkryty opúšťajú v závislosti na vonkajších podmienkach od polovice marca až začiatku apríla.

Peter Pjenčák
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou

The post Zimovanie netopierov appeared first on Vranovské novinky.

K naším najväčším netopierom patrí netopier obyčajný. V letnom období samice vytvárajú kolónie na povalách sakrálnych stavieb, kde rodia a vychovávajú svoje mláďatá. Niekedy sú tieto kolónie veľmi početné a netopiere vytvárajú veľké zhluky. Najväčšia je na povale gréckokatolíckého kostola v Sačurove, kde v letnom období žije do 2000 netopierov. V gréckokatolíckom kostole v Čičave vzrástol počet zo 400 ex. v roku 2008 na zhruba 1000 netopierov v súčasnosti. Menšie kolónie boli aj v kostoloch v Matiaške a Bystrom. V noci lietajú za potravou do okolitých lesov, kde lovia hlavne bystrušky a iný väčší hmyz.

Podkovár malý vytvára letné kolónie na povalách kostolov ale aj rodinných domov, prípadne lesných stavieb v pahorkatinách, nížinám sa vyhýba. Nie sú také početné ako u predchádzajúceho druhu, ich zoskupenia sú volnejšie, jedince sa nikdy spolu nedotýkajú. Najväčšia je na povale kostola v Detríku s počtom 68 jedincov. Nájdeme ich aj na povalách kostolov v Matiaške, Vavrinci, Ruskej Voli, Petkovciach. V Ďurďoši striedajú úkryt na kostole s povalou fary. Boli zistené aj na povalách starších rodinných domov v Juskovej Voli a Hanušovciach nad Topľou. Pri vysokých letných teplotách sa môžu dočasne presunúť na schodiská, prípadne do pivníc.

Dlhé roky vytváral početnú kolóniu netopier brvitý na povale kostola v Matiaške v počte do 300 jedincov. V posledných rokoch ich počet klesol na 40 jedincov. Súvisí to s ich presunom do kostolíka na Valkove, kde sa sústredili tieto netopiere z iných známych kolónií východného Slovenska. Asi 100 ks je na povale rodinného domu v Kladzanoch. Tieto netopiere majú veľmi často obľúbené jedno miesto na povale. V Matiaške je to jedná doska, na ktorej visia už 30 rokov.

K naším najmenším netopierom patrí večernica malá, žije v každej obci okresu. Ukrýva sa za dreveným obložením balkónov, v štablónoch, za reklamnými tabuľami, pod parapetami a pod.. Ich prítomnosť v úkryte prezradí napadaný trus , ktorý sa podobá na myšací. Na rozdiel od trusu myší sa dá ľahko rozmrviť. Ich prítomnosť je nápadná aj tým, že vyletujú na lov ešte za šera. Často lovia okolo pouličných lámp. Najväčšia kolónia je v rodinnom dome v Rudľove s počtom viac ako 200 jedincov. Úkryt využívajú len niekoľko rokov, potom sa zaplní trusom a večernice sa presťahujú. V priebehu leta využívajú viacero lokalít. V jeseni si vyhľadávajú prechodne úkryty, vtedy možu vo veľkom počte vletieť aj do bytov. V prípade, že netopier vletí do izby, treba nechať otvorené okno a neskôr vyletí von.

Pod doskami na povalách kostola sa v lete ukrýva aj večernica pozdná. Najpočetnejšia kolónia bola v gréckokatolíckom kostole vo Vechci s počtom do 150 jedincov. Po výmene kupoly na veži lokalitu opustili. Vo Vranove obývajú aj niektoré kotolne a v posledných rokoch sa nasťahovali do škár medzi panelmi v bytovkách v Hanušovciach nad Topľou. Spolu s nimi sú tu aj raniaky hrdzavé, ktoré pôvodne žili v stromových dutinách.

V prípade, že netopier vletí do izby, treba nechať otvorené okno a neskôr vyletí von.

Peter Pjenčák
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou

The post Netopiere ľudských obydlí appeared first on Vranovské novinky.

V lete využívajú pestrú škálu úkrytov. Veľa druhov netopierov využíva aj výtvory človeka ako úkryty a osídľujú podkrovné priestory ľudských obydlí. Okrem starých stavieb, kostolov dnes už niektoré druhy netopierov osídľujú aj panelové budovy, kde na úkryt využívajú duté priestory v strešných atikách a štrbiny medzi panelmi. Časť druhov našich netopierov žije ešte skrytejším spôsobom života. Nachádzame ich v lesoch v dutinách stromov, pod kôrou stromov alebo v lesných chatkách pod drevenými obkladmi, okenicami, v naskladanej metrovici a pod. Naše netopiere sa živia výlučne hmyzom. Majú veľmi rýchly metabolizmus, preto potrebujú za noc uloviť a skonzumovať potravu rovnajúcu sa 20–50 % svojej telesnej hmotnosti. Jeden netopier vodný uloví za noc z vodnej hladiny 3000-4000 lariev komárov. Potravu lovia pomalým alebo rýchlym letom voľne vo vzduchu, iné druhy lovia medzi korunami stromov, zbierajú ju z povrchu listov, kôry, zeme alebo vodnej hladiny.
Mláďatá sa rodia v júni a júli. Samičky rodia jedno alebo dve mláďatá. Kŕmia ich mliekom a po mesiaci začnú mláďatá už sami lietať a loviť hmyz. V septembri je už mláďa na nerozoznanie od dospelého jedinca.

Na Slovensku žije 28 druhov netopierov. Výskumom netopierov v okrese Vranov nad Topľou od roku 1993 sa zatiaľ zistil výskyt 22 druhov netopierov. V letnom období využívajú úkryty v ľudských stavbách podkovár malý, podkovár veľký, netopier obyčajný, netopier ostrouchý, netopier brvitý, večernica pozdná, večernica malá, raniak hrdzavý, ucháč sivý a ucháč svetlý. V stromových dutinách sa ukrýva netopier vodný, netopier pobrežný, netopier veľkouchý, netopier fúzatý, netopier Brandtov, netopier riasnatý, netopier nymfin, uchaňa čierna, večernica severská, večernica hvízdavá, večernica parková a raniak malý.

Všetky netopiere sú zákonom chránené, preto im netreba ubližovať. Ochrana spočíva hlavne v ochrane ich biotopov a úkrytov. Peter Pjenčák
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou

The post Netopiere – mýty a skutočnosť appeared first on Vranovské novinky.

Čo teda o kostole vieme? Historické doklady svedčia vo Vranove o ustálenej farnosti už v 30. rokoch 14. storočia. V registroch pápežského desiatku z rokov 1332 – 1337 sa uvádza vranovský kostol, v ktorom pôsobil kňaz Štefan, bez udania patrocínia kostola. Kostol bol pravdepodobne zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi, neskôr sa patrocínium viaže s uhorským kráľom sv. Štefanom. Historik F. Uličný preto predpokladá, že iniciátorom výstavby kostola bol uhorský kráľ, čo znamená, že sa tak mohlo stať koncom 12. a začiatkom 13. storočia, kedy bol Vranov ešte kráľovským majetkom. Z ďalšej histórie kostola je známa jeho prestavba v r. 1490, iniciovaná Šimonom z Rozhanoviec. Kostol počas stavovských povstaní menil majiteľov a bol výrazne poškodený. Od r. 1559 pôsobili v kostole kalvíni. Musel byť honosným a dôstojným stánkom, keď si ho za miesto svojho sobáša vybrali predstavitelia významných magnátskych rodov Alžbeta Bátoriová a František Nádašdi, ktorí sa tu sobášili v r. 1575. O výstavbe nového kalvínskeho kostola, tzv. maďarského na severnom okraji mestečka (dnes je to bazilika Narodenia Panny Márie) rozhodla matka Alžbety Bátoriovej Eufrozína, rod. Drugetová až v r. 1580. Odvtedy, zdá sa, starý kostol pustol. Vo vizitácii evanjelickej cirkvi z r. 1629 sa uvádza, že slovenský kostol využívali ho ako sýpku a sklad . V takomto žalostnom stave bol v r.1630 vrátený katolíkom – františkánom. V r. 1672 bol vypálený a ostal v rumoch. Pri vojenskom mapovaní v 60. a 80. rokoch 18. stor. je poloha kostola zaznamenaná spolu s ohradou, zrejme areálom cintorína. Musel byť už celkom spustnutý, lebo kanonická vizitácia z 3. 6. 1773 ho nachádza úplne opustený a bez strechy. Uvádza sa tiež neohradený cintorín a rumy farskej budovy. Nadzemné stopy kostola však boli viditeľné ešte začiatkom 20. storočia. V Pamätnej knihe storočnice košického biskupstva z r. 1904 sa uvádza, že „časť oltárnej menzy ešte vyčnieva zo zeme a označuje, kde slovenský kostol stál.“ Po rozrumení v 70 rokoch 18. storočia zrejme už nikdy nebol úplne opravený. Všetky jestvujúce sily a financie boli využité na opravu mladšieho kostola Narodenia Panny Márie (maďarského), spravovaného pavlínmi na severnom okraji mestečka, ktorý po stavebných úpravách stojí dodnes.

Na starý kostol sa úplne zabudlo. V komunistickom období sa na posvätnom mieste postavil pamätník padlým hrdinom a verejné toalety. Zmenila sa tiež trasa cestnej komunikácie. Dnešní Vranovčania o kostole v podstate nič nevedeli.

Historické správy, čo ako zaujímavé, nám však nehovoria nič o situovaní kostola, jeho veľkosti a dispozícii. Preto sú výsledky archeologických výskumov, ktoré zodpovedali na tieto otázky, také cenné.

V r 2008 sme v priestore mierového parku zistili základové murivo v smere východ – západ, na ktoré sa zo severnej strany napájal oporný múr, zjavne mladší ako pôvodná stavba kostola, doplnený pri mladšej prestavbe v 15. stor. Základový múr (šírka 120 cm) sme identifikovali ako severný múr lode kostola. Jeho sledovaním v obmedzených podmienkach terénu sa nám podarilo zachytiť vnútorný severozápadný roh kostola. ktorý bol z exteriéru tiež opatrený oporným múrom. Predpokladaný vstup do kostola v západnom priečelí je nenávratne zničený výstavbou mestských podzemných toaliet. Predpokladáme, že tu mohla byť aj vstupná predsieň. Južná stena kostola sa zachytila veľmi fragmentárne, ale preukázateľne vo vzdialenosti 13,5 m od severného múru, čo nám určilo šírku lode kostola. Masívna deštrukcia naznačuje tiež jestvovanie južného vstupu do kostola.

V r. 2010 sme doplnili fragmentárnu podobu dispozície kostola. V plynofikačnej ryhe východne od cesty sa pod deštrukciou mladších murív v hĺbke 180 – 200 cm od súčasnej úrovne terénu zistilo vnútorné nárožie, ktoré interpretujeme ako SV nárožie svätyne stredovekého kostola. Na krátkom úseku sa zistila šírka muriva 90 cm v SV – JZ línii.

Uvedomujeme si, že výsledok výskumu vzhľadom na jeho fragmentárnosť nie je ideálny. Stále nepoznáme presný tvar svätyne, i keď nateraz sa zdá, že s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o pravouhlý útvar. Podrobnejšie údaje sa však zistia už len veľmi ťažko. Ani merania georadarom, ktoré v súčasnej ceste realizovalo múzeum vďaka spolupráci s vranovským rodákom, významným odborníkom na neinváznu prospekciu dr. J. Tirpákom, nepriniesli pozitívne zistenia. Ukazuje sa, že výstavba cesty a ďalšie stavebné zásahy základy kostola nenávratne zničili.

Archeologický výskum priniesol aj zistenia o prikostolnom cintoríne. V hĺbke 130 – 205 cm sme severne od kostola zistili hroby prikostolného cintorína, kde boli identifikované minimálne tri úrovne pochovávania. Ani v jednom hrobe sa nenašli hrobové prídavky. V jedinom prípade bola na zuboch zistená medenka a nečitateľný skorodovaný pliešok, zrejme medená minca. Sporadicky sa objavili železné klince z truhiel, v jednom prípade perličková výzdoba pokrývky hlavy. Ostatné nálezy boli mladšie a pochádzali zo zásypových vrstiev (fragmenty kachlíc a novovekej keramiky), z neskorších úprav priestoru parku. Kostry uvádza aj J. Macák vo svätyni a našli sa, ale iba v jednej úrovni aj v lodi kostola. Pravdepodobne tu ide o zvyšky krýpt. J. Macák podľa sledovania terénnych prác v okolí lokality odhaduje rozlohu prikostolného cintorína z južnej strany asi 10 – 15 m, ale zo severnej udáva až 30 m. Kostry sa podľa jeho informácií v hojnom počte nachádzali aj pri výstavbe verejných toaliet západne od kostola. Pri výskume v r. 2010 sa hroby v exteriéri svätyne nezistili.

Najstarší známy vranovský kostol mal podľa súčasných zistení vnútornú šírku lode 13,5 m šírku svätyne pri jej základe 6,5 m,. Jeho dĺžka bola cca 33 m. Nevieme však, v akom pomere bola dĺžka lode a dĺžka svätyne. Vychádzajúc z ideálnej rekonštrukcie podoby kostola, predstavovala dĺžka svätyne asi tretinu dĺžky celého kostola. Zistené rozmery poukazujú na obdivuhodnú stavbu, čo nepriamo dokladá, že Vranov bol v 13. stor. významným strediskom. Archeologicky jednoznačne situovaný kostol bol orientovaný v tradičnej orientácii V – Z, so svätyňou na východnej strane. Charakter stavby poukazuje na gotické slohové prvky. Pri mladšej prestavbe, pravdepodobne koncom 15. storočia bol opatrený opornými múrmi. Deštrukcia a znesvätenie kostola v 17. storočí boli také veľké, že sa miesto prestalo vnímať ako posvätné do takej miery, že sa cez areál, ba priamo cez loď kostola a jeho svätyňu vybudovala nielen cestná komunikácia, ale aj mestská zástavba, ba v nedávnej minulosti dokonca verejné toalety. Na posvätnosť miesta poukazoval už len kamenný kríž, ktorý bol odtiaľto napokon tiež odstránený. Archeologická situácia neposkytuje dostatok opôr pre presnejšie datovanie výstavby kostola. Nedovoľuje ani rozhodnúť, či pred výstavbou rozľahlého kamenného kostola stála na mieste staršia menšia stavba.

V závere tohto príspevku treba zdôrazniť zásluhu vdp. Juraja Macáka na objave kostola a jeho zaznamenaní. Nebyť neúnavnej aktivity tohto obdivuhodného človeka, neboli by sme lokalitu tak podrobne sledovali a možno by sa na najstarší vranovský kostol, ktorého určite impozantné ruiny stáli ešte koncom 18. stor., celkom zabudlo. V súčasnosti by sa však mohol kostol pripomenúť aspoň malým pamätníkom s informáciou o jeho histórii a dispozícii. V lepšom prípade by sa mohla jeho dispozícia náznakovo zviditeľniť v teréne, a v celkom ideálnom stave by sa dala časť severného múru nanovo odkryť a ukázať v teréne ako archeologický pamätník. Vranov, ktorý má oproti bohatej minulosti zúfalo málo zachovaných pamiatok, by si takýto pamätník isto zaslúžil. Nehovoriac o tom, že Vranovčania by tak do istej miery splatili „morálny dlh“ svojmu najstaršiemu farskému kostolu.     

Mária Kotorová-Jenčová
 

The post Najstarší vranovský kostol appeared first on Vranovské novinky.

Za poklad sa považujú už dva predmety, ak boli zámerne uložené spolu. Poklad môže byť prejavom nepokojných čias, obety božstvám, odloženým skladom obchodníka či remeselníka, alebo jednoduchým prejavom bohatstva. V každom prípade vypovedá o spoločenských podmienkach a remeselnej úrovni danej doby, čo je oveľa cennejšie, ako jednoduchá zberateľská hodnota predmetov. Preto je smutné, ak sa poklady stanú cieľom vykrádačov – tzv. detektoristov, ktorých zaujímajú iba ako starožitnosti. Skutočná historická hodnota pokladov im samozrejme uniká, čo je veľmi veľká a nenahraditeľná strata. Žiaľ, informácie o takejto činnosti máme aj z nášho regiónu a týkajú sa najmä jednej z najpozoruhodnejších lokalít – vrchu Oblík v katastri obce Hermanovce. Táto magická hora (aktuálna výstava o Oblíku je v súčasnosti inštalovaná v Múzeu v Hanušovciach) bola najneskôr od mladšej doby bronzovej (12. stor. pred Kr.) obetným miestom, pretože tu nachádzané nálezy majú charakter obetných darov. Prvý súbor bronzových predmetov sa na Oblíku našiel v kameňolome v 20. rokoch 20.storočia. Tvorilo ho údajne väčšie množstvo bronzových predmetov, medzi ktorými boli „kopije, sekerky, náramky, misky, sekeromlaty a iné“. Súbor sa, žiaľ, roztratil a do súčasnosti sa zachovala iba kresba dvoch predmetov – sekerky s tuľajkou a uškom a hrotu kopije. Ojedinelým nálezom je bronzová sekerka s tuľajkou a uškom z mladšej až neskorej doby bronzovej, ktorú našiel v roku 1976 J. Bendík na východnom svahu Oblíka a daroval ju múzeu. Napriek tomu, že ide o jeden predmet, má v súvislosti s miestom nálezu tiež charakter obetného daru. V roku 1985 M. Peter náhodne našiel súbor troch bronzových náramkov, datovaných do 12. – 11. stor. pred Kr. Podobne možno datovať aj nateraz posledný depot – dve masívne ihlice s kotúčovitou hlavicou a profilovaným kŕčkom, nájdené náhodne na povrchu T. Fabianom a J. Mičkom. Všetky tri nálezy – sekerka, náramky a ihlice sú súčasťou archeologickej expozície múzea (v súčasnosti sú na výstave o Oblíku).

Trochu iný príbeh pokladov sa viaže s pokladmi nájdenými v obci Žalobín. Táto obec nebola do r. 2005 ani len evidovaná ako archeologické nálezisko. V súčasnosti sa radí k najvýznamnejším v regióne. Je jediná, o ktorej vznikla dvojjazyčná archeologicko-numizmatická monografia Žalobínske poklady. Vďaka výskumu pri kostole sv. Františka od r. 2005 vieme, že na mieste dnešnej obce bolo sídlisko v mladšej dobe bronzovej. Oveľa väčší význam má však Žalobín ako nálezisko pokladu 14 bronzových hrivnovitých náramkov – polotovarov. Našiel ich A.Vrábeľ v záhrade svojho brata J. Vrábeľa, na východnom okraji obce ešte v roku 2006. Do múzea sa dostali v r. 2007. Náramky boli roztratené na oráčine, jednoznačne však boli jedným celkom uloženým v organickej schránke alebo len voľne zakopané do zeme. Podľa typu predmetov, ktoré tvorili poklad, ide najskôr o remeselnícko-obchodnícky sklad. Náramky nie sú hotovými šperkami, ale polotovarmi na dotvorenie podľa vkusu a potreby kupujúceho/vymieňajúceho. Niekedy sa uvažuje aj o možnosti, že boli platidlom. Vedecká hodnota žalobínskeho pokladu náramkov sa zvyšuje aj tým, že je tu náznak súvisu so sídliskom, čo má v celoslovenskom meradle v mladšej dobe bronzovej iba necelých 7 % pokladov. Druhým významným prínosom nálezu je, že v povodí strednej a hornej Ondavy oproti Východoslovenskej nížine a západnejšie ležiacemu povodiu Tople poznáme doteraz málo depotov a nálezov bronzových predmetov vôbec. Zo 71 evidovaných pokladov z mladšej – neskorej doby bronzovej pochádza najväčší počet z Východoslovenskej nížiny a podhorských oblastí na jej severovýchode (41), druhou, na depoty bronzov najpočetnejšou oblasťou je povodie Tople (14) a napokon horná časť Košickej kotliny (10). Len skromný počet 6 depotov bronzov, ku ktorým sa radí aj žalobínsky, je známy z ostatného územia hornopotiskej oblasti Slovenska.

Potom, čo sa informácie o poklade náramkov objavili v médiách, iný miestny záujemca o dejiny J.Mihalčin odovzdal v rokoch 2009 – 2010 do zbierok múzea ďalšie bronzové predmety z tejto lokality, datovateľné do doby bronzovej. Na oráčine juhovýchodne od obce našiel popri nálezoch z iných období (rímska minca cisára Nerva, fragment falérky, malý bronzový krúžok) dva bronzové náramky a hlavicu bronzovej ihlice. V r. 2010 sa našiel tretí bronzový náramok s prekríženými koncami a zlomok kosáka s rebrovito zosilneným chrbtom. Poklad bronzových náramkov zo Žalobína datujeme do 12. stor. pred Kr. a ojedinelé nálezy bronzových predmetov do stupňov 13. – 12. stor. pred Kr.. a spájame ich s gávskou kultúrou, respektíve pri ojedinelých nálezoch aj so staršou kultúrou Suciu de Sus. Počet bronzových nálezov zo Žalobína v zbierkach múzea robí túto obec najbohatším archeologickým náleziskom bronzových predmetov vo vranovskom regióne, pričom tu archeologická zaujímavosť lokality nekončí. Ešte predtým, ako sa do zbierok múzea dostali bronzové poklady, našli sa v svätyni kostola sv. Františka strieborné mince. Poklad bol pôvodne uložený asi 40 cm pod podlahou kostola, v keramickom džbánku. Z neho sa zachovala väčšia časť, v objeme asi 220 cl. Nález obsahuje 369 mincí, pričom predpokladáme, že niekoľko mincí sa do múzea nedostalo. Najstaršími platidlami je poľský polgroš Kazimíra IV. z rokov 1456-1492 a štyri kusy jednostranných bielych peniazov Vladislava II. z rokov 1482-1516. Najmladšou mincou je denár Ferdinanda II. z roku 1623. Medzi spomenutými peniazmi je rozdiel cca 160 rokov. Podľa numizmatika J. Hunku poklad obsahoval uhorské, české, sedmohradské, nemecké, pruské, poľské, rakúske, sliezské, litovské a kurónske mince a ako úplná kuriozita tiež dve moskovské kopejky. Po prepočte na jednotnú menu odhaduje J. Hunka hodnotu pokladu asi na 691-700 denárov, čo predstavovalo mzdu za 45 dní odpracovaných nádenníkom. Suma v čase ukrytia pokladu po roku 1623 nebola príliš veľká. Bola to asi hodnota polovice koňa do záprahu, asi dvoch kráv, alebo 192 kusov polkilových chlebov. Poklad teda vlastnil človek zaradený do strednej až nižšej vrstvy vtedajšej spoločnosti.

O niečo mladší, ale do múzea získaný skôr, je poklad 406 strieborných mincí zo Sečovskej Polianky. Našiel ho v r. 1992 Š. Bundzák na školskom dvore a múzeu nález ohlásil riaditeľ školy A. Valenčík V poklade majú početnú prevahu poľské groše Žigmunda III. a ich násobky. Okrem poľských mincí sa tu objavili sliezske, pruské, sedmohradské a švédske mince. Najstaršou razbou je sliezsky groš Karola II. z roku 1612, najmladšou je poltura Juraja Rákocziho z roku 1638. Pri prepočte na vtedajšiu uhorskú menu, predstavuje poklad asi 1180 denárov. Pritom poklad bol pravdepodobne väčší. Nemýlime sa azda, ak do súvislosti s nálezom 406 mincí nájdených v r. 1992 dávame aj starší nález 376 strieborných mincí podobných razieb, nájdených v nádobke v r. 1962 pri úprave školského dvora, teda na blízkej polohe. Pravdepodobne ide o súčasti toho istého, zemnými prácami narušeného súboru. Skôr nájdené mince sú uložené v Zemplínskom múzeu v Michalovciach. Výslednou hodnotou 782 mincí je Sečovská Polianka najbohatším numizmatickým náleziskom vranovského regiónu.

Poklady sú archeologickými nálezmi, ktoré sa obyčajne nájdu náhodne. Je na nálezcoch, ako s takýmito nálezmi naložia. Archeologický nález nikdy nemôže byť súkromným vlastníctvom, je majetkom všetkých a ako taký je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva.
Nálezcovia, ktorí odovzdali takéto nálezy do múzea na odborné spracovanie a následné prezentovanie celej verejnosti, sú dokladom toho, že kultúrni a čestní ľudia ešte vždy sú medzi nami.

PhDr. Mária Kotorová-Jenčová, PhD.
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach n.T.

The post Poklady v Hermanovciach, Seč. Polianke a Žalobíne appeared first on Vranovské novinky.