V čínskom Beijingu sa uskutočnilo slávnostné otvorenie 8. medzinárodného umeleckého Biennále. Zo 125 krajín a 4 000 umeleckých diel vybrala komisia aj troch slovenských umelcov: Stanislav Bubán s dielom Black and White Minds, Alexander Jazykov predstavil Even Behind the Dark Clouds There Is a Light a Zuzana Križalkovičová zaujala svojou Northern Lights Performance.
Viac informácií: http://www.bjbiennale.com.cn/en/
Zuzane Križalkovičovej, doktorantke na Akadémii umenia vo Viedni a absolventke Súkromnej základnej umeleckej školy, odbor výtvarný srdečne blahoželáme a pripájame koncept jej práce.
NORTHERN LIGHTS PERFORMANCE, 2018
http://www.zuzana.krizalkovic.com/#/northern-lights-performance/
Polárne svetlá (známe aj ako severné svetlá, Aurora borealis, resp. južné svetlá, Aurora australis na južnej pologuli), sú svetelným javom na oblohe polárnych oblastí. Vzniknú, keď sa elektricky nabitá plazma slnečného vetra stretne s magnetickým poľom Zeme a odkloní sa k pólom. Elektricky nabité častice z magnetosféry zasiahnu a ionizujú atómy kyslíka a dusíka v hornej atmosfére Zeme. To znamená, že sa elektrón vysunie zo svojho obalu. V krátkom čase po rekombinácii (spätné kĺzanie elektrónov) je vyžarované elektromagnetické žiarenie. Takže je vysielané na svetlo. Frekvencia aurorálnych javov závisí od slnečnej aktivity, sleduje slnečný vietor. Polárne svetlá sa objavujú v rôznych farbách a tvaroch. Môžu byť zeleno-sivé, červené, žlté, belavé, fialové a čiastočne pre ľudské oko neviditeľné (v oblasti röntgenového žiarenia sú čierne a nazývajú sa „antipolárnymi svetlami“). Ich tvar sa prejavuje ako závoje, girlandy alebo šípy, „oblaky“ a gule, rastové body a línie, s extrémne rýchlym a ľubovoľným prechodom medzi týmito formami.
Táto štúdia a experiment Northern Lights Performance sa vymedzuje na oblasť fínskeho Laponska v Škandinávii, kde bola realizovaná.
V mytológii rôznych kultúr existuje nespočetné množstvo legiend a mýtov, ktoré sa snažia objasniť polárne svetlá. V tejto štúdii sú uvedené slová Hansa Niittyvuopia z Inari/Laponska, staršieho muža pôvodných obyvateľov Sámov. Sámovia obývajú extrémny sever nášho kontinentu bez toho, aby vlastnili vlastnú pôdu. Hansovo vysvetlenie sa začína fínskym slovom „revontulet“, čo je spojenie slov ohňa a líšky. Severská legenda hovorí, že polárne svetlá sú zapríčinené magickou líšou bežiacou cez arktickú oblohu, ktorá chvostom vytvára horiace iskry na oblohe. Deti by sa si nemali robiť vtipy zo severných svetlách, pískať alebo opustiť dom bez čiapky, v opačnom prípade im polárne svetlá spália vlasy. V mytológiách Kollta-Sami a nordických Indiánov sú plávajúce závesy z červeného svetla krvou predkov, ktorí zomreli na krvácajúce rany – aj tu bolo potrebné chrániť sa pokrievkou hlavy, aby nepritiahli „krvavú chorobu“. Sámske slovo pre Auroru Borealis je „Guovssahas“ a znamená „svetlo, ktoré môžete počuť“. Naozaj je možné počuť zvlášť výrazné polárne svetlá – ich zvuk možno opísať ako statické, slabé praskanie alebo jemné bzučanie. Vzhľad severných svetiel sa však všeobecne interpretuje ako ambivalentný, nehmotný a nepredvídateľný jav. V mojom umelecko-vedeckom ponímaní manifestuje perfromatívny element.
Polárne svetlá sa objavujú bez akejkoľvek predvídateľnej indikácie, sú v neustálom pohybe, zmiznú bez stopy, rozpustia sa za zlomok sekundy. Pri kontakte s ľudským telom vytvára tento zdanlivo dokonale náhodný tok performatívnu kontextualitu. Pokožka sa stáva prechodným bodom : Extrémna fyzická námaha – aj v polárnom priestore, kde je silný mráz – spôsobuje pot, odparovanie vodnej pary, ktorá stúpa na nočnú oblohu. Táto para je kontaktným médiom, materiálom, ktorý sa rovná pohybu tohto materiálu a pripomína agregovanú formu aurory, s ktorou sa na krátku dobu vizuálne sa spojí v strednej vrstve atmosféry. Všetky tri prvky, aurora, para a telo, odkazujú na neopakovateľnosť a jedinečnosť tohto okamihu. Túto tému možno vnímať prostredníctvom percepčnej fenomenológie Maurice Merleau-Pontyho. Neopakovateľnosť, jedinečnosť okamihu, ktorý vonkajší pozorovateľ vníma aj ako náhodný pohyb polárnych svetiel. Jedinečný okamih, ktorý vznikol spojením pohybu ľudského tela a aurory, vytvára autentickú a hmatateľnú realitu. Tento neopakovateľný pohyblivý moment je na chvíľu „držaný“ niekoľkými pozíciami (priestor, čas, divák/diváčka). Spojenie „ubúdajúcej, stúpajúcej“ energie tela, keď sa „blížiaca, padajúca“ slnečná energia spojí s pozorovateľom/ pozorovateľkou. Performatívny moment sa prejavuje prechodom ľudsko-fyzického stavu agregácie do iného, astronomicko-kozmického stavu existencie počas zlomkov sekundy, kým nezvratne zmizne.
CONCLUSIO
Centrálny moment performancie je fyzikálny fenomén magnetism. Magnetické polia znamenajú absolútny poriadok a symetrickú štruktúru, takže by sa dalo povedať, že sú antiperformatívne. V projekte Northern Lights Performance pracujeme s najväčším možným magnetickým poľom – poľom našej planéty. V rámci performance sa umelecky prelomí absolútny poriadok a symetria magnetického poľa. Elektricky nabité častice slnečného vetra zasiahnu magnetické pole Zeme. Tento zdanlivo prirodzený svetelný tanec, ktorý sa týmto vytvára, sa stáva oponentom umeleckého zámeru, ktorý pracuje na performatívnom akte – človek bežiaci v mraze a ľade (spojene a rozklad – s parou vylúčenou namáhaným telom.
Cieľom experimentu bola nová formácia situácie, v ktorej sa posunú hranice jazyka, umeleckého prejavu a myslenia. Spojí sa veda, filozofia a umenie. Prekročia sa hranice, vznikne nová realita.
Dr. Mária Križalkovičová
zriaďovateľka SZUŠ vo Vranove n. T.
