Spektrum VRANOVSKÉ NOVINKY
Spektrum VRANOVSKÉ NOVINKY

Závesný obraz si stále nájde svojho diváka

Kultúra / Ostatné / Závesný obraz si stále nájde svojho diváka

Závesný obraz si stále nájde svojho diváka
Aké sú môžnosti reklamy?

Urobiť rozhovor na túto tému nie je náhodou. Vyšla z môjho záujmu venovať sa maľbe, ktorá oslovuje nielen mňa, ale i mnohých ďalších milovníkov umenia. Podnetom sa stala výstava, ktorou sa Slavo Čupil predstavil verejnosti na 15. ročníku Stretnutia priateľov kultúry (10. 01. 2012) v Hornozemplínskom osvetovom stredisku vo Vranove nad Topľou. „V prvom rade sa chcem poďakovať všetkým pracovníkom Hornozemplinského osvetového strediska v našom meste, ktoré riadi pani Mgr. Gdovinová. Ďalej sa chcem poďakovať prekvapivému počtu zúčastnených divákov na vernisáži (nielen z nášho okresu), ako aj počtu ďalších občanov, ktorí si našli čas a prišli si obrazy pozrieť. Pre ostatných je táto príležitosť otvorená do 31. januára 2012,“ poďakoval sa Slavo Čupil.
Podľa účasti hostí a návštevníkov patrila určite medzi tie najúspešnejšie. Treba povedať, že jeho mnohé obrazy sú v súkromnom majetku rodín v Čechách, Poľsku, Rakúsku, USA a na Slovensku. O tom, aké boli jeho začiatky a čo pre neho znamenajú jeho obrazy sme sa porozprávali s autorom výstavy.

Mohli by ste zaspomínať, kedy ste vlastne začali s maľovaním?
- Bolo to na základnej škole vo Vranove nad Topľou. Spomínam si na pani učiteľku Máriu Hrinkovú, ktorá prvá viedla moje odborné kroky. V tom čase neboli v našom meste žiadne výtvarné odbory na ľudovej škole umenia (dnes ZUŠ), preto som ako žiak cestoval vlakom za štúdiom do Prešova k akademickému maliarovi Jurajovi Škatulárovi. On bol v týchto rokoch tiež prvým učiteľom, ktorý otvoril štúdiá pre talentovaných žiakov zo širokého okolia. V neposlednom rade ďalším učiteľom, ktorý ma určite ovplyvnil bol môj strýko, akademický sochár, Michal Čupil. Prostredníctvom neho som bol vedený ku kresleniu, precíznosti a k umeniu vôbec.
Takže výber strednej školy bol jednoznačný?
- Áno, bol. Urobil som skúšky na umeleckú školu do Bratislavy. V tej dobe to bola jediná škola na Slovensku. Na skúšky som išiel s cieľom študovať maliarstvo. V tej dobe nás po talentových skúškach zobrali asi o tridsať žiakov viac ako bolo zvykom. Všetkým prijatým študentom bolo ponúknuté, aby sme si vybrali iný odbor, nie len „maliarstvo“, inak časť z nás bude poslaná domov (a na iné školy) z dôvodu nedostatku miesta.
Pre aký odbor ste sa nakoniec rozhodli?
- Pre umeleckú fotografiu do ateliéru profesorov Sedíleka a Absolóna. Dovtedy som ani nevedel čo je to fotoaparát, nevyvolal som žiadny film, neurobil som žiadnu fotografiu, nie to ešte akože umeleckú. Rozhodol asi študijný plán, v ktorom sme mali kreslenia najviac zo všetkých odborov. Od výtvarnej kompozície, cez figurálnu, portrétnu kresbu a maľbu. Koncom tretieho a štvrtého ročníka sa to začalo prevažovať na umeleckú fotografiu. Po absolutóriu školy nakoniec zvíťazilo kreslenie, lebo ja som mal stále pocit, že mám ceruzku a štetec viac v ruke ako fotoaparát.
A ako to bolo s výberom vysokej školy?
- Mal som takmer úspešný pokus na Vysokú školu výtvarných umení. Pri druhej prijímacie skúške (prvú som robil ako vojak základnej služby) som prešiel všetkými kolami, ale v poslednom treťom som sam jediný vypadol. Dostal som avízo prijatia na ďalší rok. V tej dobe otváral svoj ateliér národný umelec Dezider Milý a ja som mal študovať práve v jeho ateliéri. Dobová súhra týchto vecí však vo mne urobila menšiu bariéru. Nakoniec som sa rozhodol a išiel študovať pedagogiku a estetiku na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, jednoducho vedy, ktoré sa nejako dotýkali umenia. A v takej kombinácii som fungoval celý svoj profesionálny život, samozrejme, vždy so štetcom a paletou v ruke.
Ako sa vaša práca rozvíjala ďalej po skončení štúdia?
- Popri svojej pedagogicko-metodickej praxi som sa aktívne zapájal do výtvarného vzdelávania mladej generácie žiakov základných škôl a výtvarného vzdelávania širšej záujmovej verejnosti. V roku 1972 som spolu s vtedajšou riaditeľkou ľudovej školy umenia v našom meste založil výtvarné oddelenie kde som aj niekoľko rokov externe vyučoval. Po mne výtvarné oddelenie prevzal akademický maliar Jozef Jackanič, ktorý v tom čase už bol ukončil štúdium v Prahe. Teším sa, že tento odbor je dnes vyprofilovaný, dosahuje prekrásne výsledky a je stálicou v motivácii pre mladú generáciu.
Keď sa vrátime späť k maľovaniu, kde čerpáte inšpiráciu?
- My všetci dnes žijeme akoby rovnakú modelovú realitu podobnú západným spoločnostiam. Maliari si vytvárajú osobné vizualizácie sveta s obsahom a vlastným prežívaním reality tam, kde dotyčný človek žije. Táto nová vizualita sa formuje so spoločenskými zmenami. Zdá sa mi, že mnoho ľudí i maliarov dnes prežíva život iných, len aby nemuseli ten svoj. Dnes je televízna obrazovka dojemným učiteľom. Dojímajú nás emotívne príbehy z rôznych končín sveta, sme uchvátení kriminálnikmi, ktorí výtvarne tvoria vo väzniciach, napríklad sochy z chleba, expresné diela na počkanie, plagiátorstvo, prvoplánové šokovanie diváka až po gýč. Na množstvo ľudí ma dopad masové šírenie fotografie, videí a digitálnych printov a spolu s televíznou a masmediálnou pompou postavili maľbu iba pre málo citlivo naladených príjemcov. Umelecký svet je svetom bezpečných i nebezpečných križovatiek. Osobne sa inšpirujem témami, ktoré sa dokážu prihovoriť bežnému prijímateľovi, podnecujú, navodia príjemnú atmosféru témy i farebnej harmónie. Príroda a všetko okolo nej takou témou je.
Ako vnímate svoje obrazy?
- Často sa zamýšľam pri pohľade na super moderné diela súčasných výtvarníkov. Napadá mi, že dnes už umelec nepotrebuje diváka. Vystačí si sám so sebou, s tým, že dielo vôbec vystavil. Vystavil akože ináč, na predajnej výstave. V mnohých prípadoch nepovšimnutie, cenová averzia u divákov a v mnohých prípadoch prázdnota vo výstavnej sieni hovorí však svoje. Divák nie je v najmenšom pozitívne dotknutý, nič ho už do výstavnej siene nepriláka. Moje obrazy sú správou práve pre svoje konkrétne prevedenie po obsahovej i remeselnej stránke. Výnimočnosť maľby oproti iným médiám je rukopis, teda forma maľovania (nanášanie pigmentu na plochu štetcom alebo nejakým iným nástrojom) čo ju robí individuálnu v každom ťahu. Som zo staršej generácie ale už počas mojich študijných čias autority žiadali do celého prejavu zapájať viac srdce a emócie s príslušným softwarovým vybavením v hlave. Môj obraz Leto pred bankou vo Vranove je zachytením horúcej atmosféry pod ťažkými tieňmi ešte tých stromov, čo tam boli v kontexte vysloveného.
Pripravujete sa na maľovanie nejako špeciálne?
- Aj teraz, počas rozhovoru, rozpracovávam vo svojej hlave ďalšie témy. Niektoré sú už v tužke, niektoré sú len v hlave. Rozmýšľam o niekoľkých obrazoch z Domaše, ktorá sa nám v týchto mesiacoch pokúša otvoriť svoj hrob. A tam sa objavuje to, čo žijúci vysťahovaní obyvatelia týchto obcí už nevideli viac ako 45 rokov. Ich rozprávanie a súčasný vizuál je bezprecedentný. Často zápasím s témou i kompozíciou. Trvá to mesiace, no dá sa povedať, že aj roky. Ono to niekde stále dozrieva. Samozrejme popri tom tému aj študujem. Som presvedčený, že obraz v súčasnosti vo veľkej miere pracuje s nevedomosťou diváka. Mnoho výtvarníkov s chladnou vypočítateľnosťou sa obracia pod prah skúsenostného potenciálu divákov, ktorý je dnes osladený virtuálno-konzumným svetom zloženým z úprimných i menej úprimných ideových ale i vecných atribútov. Obrazy, ktoré sa tak preferujú predstavujú v konečnom dôsledku „výtvarné esperanto“, kde spoločným menovateľom sa stáva iba to, že sa maľuje. Logikou dnešného sveta sa potom stáva, že obrazy svojou čitateľnosťou prezentujú menej elitnému publiku.
Máte vyslovene najmilšie obrazy, ktorých by ste sa nikdy nevzdali?
- Nedá sa hovoriť o takej téze, či tento je môj najmilší a tamten nie. Všetky obrazy profilujú mňa, pretože toto je môj vyjadrovací prostriedok. Cítim sa slobodný, námety sú autentické, originálne a volím si ich sám na základe prežívanej životnej ceste a vzdelanostnej úrovni. Nie som maliarom, ktorý bezhlavo využíva najnovšie technológie v experimentálnej rôznorodosti formy, materiálu a obsahu s cieľom zaujať akýsi stavovský hedonizmus, čo vyslovene otázka tohto typu evokuje.
Vrátim sa späť k výstave. Ako Vás napadlo maľovať práve Vranov?
- Vo Vranove je síce viacero umelcov, ale Vranov až na zopár plátien nie je až tak maliarsky spracovaný. Mám taký pocit, akoby nášmu mestu chýbal esprit. Vytratili sa zákutia z Vranova, ktoré sa už nikdy nevrátia. Začal som riešiť dilemu, či ten Vranov je vôbec tak výtvarne zaujímavý. Čo v tom Vranove, keď toľko miest som prešiel a vizuálne sú ďaleko zaujímavejšie, až s intímnym vzťahom. Uvediem napríklad Český Krumlov. Je tam umelecká škola, množstvo výstav, množstvo mien, umelcov. Celá tá atmosféra je maliarska, od architektúry, romantických zákutí, uličiek, až po konfiguráciu krajiny. Niekdajšie typické artefaktove a vizuálne znaky Vranova sú zlikvidované, tých už niet. Zvykáme si na „nový dizajn“. Možno to chce čas, ktovie. Jeden z motívov, prečo som siahol po tejto téme, ako je napríklad Pod starou vŕbou na námestí, alebo Ráno na námestí, Rozhovor, Jarmok s klasickou vranovskou kulisou ale i iné sa vranovčanom vedia stále prihovoriť. Nový Vranov treba precítiť, osvojiť si modernizmus, ktorý je nám servírovaný s celým servisom správania sa ľudí v novom priestore. Inokedy mi to pripadá veľkolepé, moderné, technokratické, futuristické až na vzor francúzskych bulvárov. Myslím si, že to nie je ten Vranov, ktorý nosím v srdci. Musím však podotknúť, že obrazy z Vranova sú cyklom nedokončených prác. Uvidíme, čo sa s tým bude dať robiť. Mám ho v skicách a rôznych podobách.
Pri prezeraní Vašich malieb som si uvedomila, že mi pripomínajú fotografie. Ovplyvnilo Vás nejakým spôsobom práve štúdium fotografie?

- Fotorealizmus, ktorý je úspešne šírený umelcami z Talianska predstavuje v dnešnom modernom svete ďalší výtvarný smer. Pri pohľade na takéto diela máte pocit, že sa pozeráte na fotografiu, ktorá bola nafotená prinajmenej 10 megapixelovým fotoaparátom. Panorámy miest, luxusných aut, reklamný dizajn, objekty propagujúce technokratické bohatstvo tvoria viac menej obsah takýchto plátien. Nedávno som bol na výstave svetom uznávaného českého fotografa Jana Saudeka. Na moje prekvapenie jeho družka vystavovala skvelé fotografie a majster Saudek pre zmenu olejomaľby svojich fotografii. Úžasné.
Moje obrazy sú obrazmi po obraze, ktorý sa navracia skôr ku klasickej forme s dávkou vizuálnej a rokmi vypracovanej remeselnej zručnosti. Samozrejme i ja sám sa inovujem v spleti možnosti a mentálnej akceptácie. Farebné pigmenty na obraz však musí nanášať každý jeden maliar. To je to, čo sa už nedá zakúpiť, objednať cez internet a pod. Patina študovaných umeleckých odborov sa dnes nemusí kartáčovať do vysokého lesku. To je odpoveď na druhú časť vašej otázky.

Aký je vo všeobecnosti Váš názor na umenie?
- Zastávam názor, že umenie je dnes dostupné a istejšie než mnohé reality. Najlepšie je to vidieť na rôznych aukciách. Takto máme možnosť vidieť nielen rôzne úrovne výtvarných diel od najstarších čias až po súčasnosť ale i cenovú hladinu na trhu sa obrazmi. Tu treba jednoznačne povedať, že umenie sa na peniaze nedá prepočítať. Z právneho hľadiska kupujúci dáva výlučnému tvorcovi poplatok za to, že s obrazom, dielom, môže výhradne disponovať. To som trošku parafrázoval riaditeľa SOGY, pána Jána Abelovského.
Mám chuť trocha obchádzať vašu otázku mojou odpoveďou, že každý tvorca si musí na túto otázku odpovedať sám a pravdepodobne mnohí aj na viac ako na jednu. Súčasné umenie nie je len umením ale aj reprezentáciou myšlienky o umení. Dnešná spoločnosť diváka očarovala vizuálom cez obrazovky televízorov, internet, časopisy, obalmi na spotrebných tovaroch. To všetko spôsobuje množstvo aplikácii a spodobňovania, alebo inšpirácie. My všetci akosi vytvárame svojim uvažovaním a konaním obraz o obraze dneška. Osobne nepochybujem o trvácnosti závesnej maľby. Obraz je stále aktuálnym prostriedkom sebavyjadrenia a nájde si svojho diváka.

Myslíte si, že v súčasnosti má vo všeobecnosti zmysel venovať sa tomuto umeniu?
Máte na mysli maľovaniu obrazov?
Presne tak!
Myslím si, že celý náš rozhovor k tomu viedol.
Ak by ste sa mohli vrátiť späť o niekoľko rokov, stali by ste sa výtvarným umelcom aj dnes?

- Prv než Vám zodpoviem otázku chcem povedať, že sa teším vranovským výtvarníkom. Pretože, každý z nich má svoju parketu a keď oslovia hoc i len jedného človeka so svojou prácou tak stojí zato to robiť. Majú svoj okruh divákov a to sa cení. Pre nich som dávnejšie zakladal výtvarnú súťaž Výtvarný Vranov a tá žije dodnes. Pani Hittmarová z Hornozeplínskeho osvetového strediska to drží poriadne v rukách. A teraz k otázke. Áno, i keď si až teraz uvedomujem, že byť umelcom na vlastnej nohe v tejto dobe je veľmi ťažké a stresujúce. Umenie potrebuje nezničujúce medziľudské vzťahy , harmóniu, rozdávať ľuďom radosť a nie všetko vidieť len cez prizmu peňazí. Z môjho pohľadu obdivujem všetkých ľudí, ktorí sa dnes živia umením. V tomto zmysle je to strašne vrtkavá múza.

Závesný obraz si stále nájde svojho diváka

Kultúra / Ostatné / Závesný obraz si stále nájde svojho diváka

Závesný obraz si stále nájde svojho diváka
Aké sú môžnosti reklamy?

Urobiť rozhovor na túto tému nie je náhodou. Vyšla z môjho záujmu venovať sa maľbe, ktorá oslovuje nielen mňa, ale i mnohých ďalších milovníkov umenia. Podnetom sa stala výstava, ktorou sa Slavo Čupil predstavil verejnosti na 15. ročníku Stretnutia priateľov kultúry (10. 01. 2012) v Hornozemplínskom osvetovom stredisku vo Vranove nad Topľou. „V prvom rade sa chcem poďakovať všetkým pracovníkom Hornozemplinského osvetového strediska v našom meste, ktoré riadi pani Mgr. Gdovinová. Ďalej sa chcem poďakovať prekvapivému počtu zúčastnených divákov na vernisáži (nielen z nášho okresu), ako aj počtu ďalších občanov, ktorí si našli čas a prišli si obrazy pozrieť. Pre ostatných je táto príležitosť otvorená do 31. januára 2012,“ poďakoval sa Slavo Čupil.
Podľa účasti hostí a návštevníkov patrila určite medzi tie najúspešnejšie. Treba povedať, že jeho mnohé obrazy sú v súkromnom majetku rodín v Čechách, Poľsku, Rakúsku, USA a na Slovensku. O tom, aké boli jeho začiatky a čo pre neho znamenajú jeho obrazy sme sa porozprávali s autorom výstavy.

Mohli by ste zaspomínať, kedy ste vlastne začali s maľovaním?
- Bolo to na základnej škole vo Vranove nad Topľou. Spomínam si na pani učiteľku Máriu Hrinkovú, ktorá prvá viedla moje odborné kroky. V tom čase neboli v našom meste žiadne výtvarné odbory na ľudovej škole umenia (dnes ZUŠ), preto som ako žiak cestoval vlakom za štúdiom do Prešova k akademickému maliarovi Jurajovi Škatulárovi. On bol v týchto rokoch tiež prvým učiteľom, ktorý otvoril štúdiá pre talentovaných žiakov zo širokého okolia. V neposlednom rade ďalším učiteľom, ktorý ma určite ovplyvnil bol môj strýko, akademický sochár, Michal Čupil. Prostredníctvom neho som bol vedený ku kresleniu, precíznosti a k umeniu vôbec.
Takže výber strednej školy bol jednoznačný?
- Áno, bol. Urobil som skúšky na umeleckú školu do Bratislavy. V tej dobe to bola jediná škola na Slovensku. Na skúšky som išiel s cieľom študovať maliarstvo. V tej dobe nás po talentových skúškach zobrali asi o tridsať žiakov viac ako bolo zvykom. Všetkým prijatým študentom bolo ponúknuté, aby sme si vybrali iný odbor, nie len „maliarstvo“, inak časť z nás bude poslaná domov (a na iné školy) z dôvodu nedostatku miesta.
Pre aký odbor ste sa nakoniec rozhodli?
- Pre umeleckú fotografiu do ateliéru profesorov Sedíleka a Absolóna. Dovtedy som ani nevedel čo je to fotoaparát, nevyvolal som žiadny film, neurobil som žiadnu fotografiu, nie to ešte akože umeleckú. Rozhodol asi študijný plán, v ktorom sme mali kreslenia najviac zo všetkých odborov. Od výtvarnej kompozície, cez figurálnu, portrétnu kresbu a maľbu. Koncom tretieho a štvrtého ročníka sa to začalo prevažovať na umeleckú fotografiu. Po absolutóriu školy nakoniec zvíťazilo kreslenie, lebo ja som mal stále pocit, že mám ceruzku a štetec viac v ruke ako fotoaparát.
A ako to bolo s výberom vysokej školy?
- Mal som takmer úspešný pokus na Vysokú školu výtvarných umení. Pri druhej prijímacie skúške (prvú som robil ako vojak základnej služby) som prešiel všetkými kolami, ale v poslednom treťom som sam jediný vypadol. Dostal som avízo prijatia na ďalší rok. V tej dobe otváral svoj ateliér národný umelec Dezider Milý a ja som mal študovať práve v jeho ateliéri. Dobová súhra týchto vecí však vo mne urobila menšiu bariéru. Nakoniec som sa rozhodol a išiel študovať pedagogiku a estetiku na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, jednoducho vedy, ktoré sa nejako dotýkali umenia. A v takej kombinácii som fungoval celý svoj profesionálny život, samozrejme, vždy so štetcom a paletou v ruke.
Ako sa vaša práca rozvíjala ďalej po skončení štúdia?
- Popri svojej pedagogicko-metodickej praxi som sa aktívne zapájal do výtvarného vzdelávania mladej generácie žiakov základných škôl a výtvarného vzdelávania širšej záujmovej verejnosti. V roku 1972 som spolu s vtedajšou riaditeľkou ľudovej školy umenia v našom meste založil výtvarné oddelenie kde som aj niekoľko rokov externe vyučoval. Po mne výtvarné oddelenie prevzal akademický maliar Jozef Jackanič, ktorý v tom čase už bol ukončil štúdium v Prahe. Teším sa, že tento odbor je dnes vyprofilovaný, dosahuje prekrásne výsledky a je stálicou v motivácii pre mladú generáciu.
Keď sa vrátime späť k maľovaniu, kde čerpáte inšpiráciu?
- My všetci dnes žijeme akoby rovnakú modelovú realitu podobnú západným spoločnostiam. Maliari si vytvárajú osobné vizualizácie sveta s obsahom a vlastným prežívaním reality tam, kde dotyčný človek žije. Táto nová vizualita sa formuje so spoločenskými zmenami. Zdá sa mi, že mnoho ľudí i maliarov dnes prežíva život iných, len aby nemuseli ten svoj. Dnes je televízna obrazovka dojemným učiteľom. Dojímajú nás emotívne príbehy z rôznych končín sveta, sme uchvátení kriminálnikmi, ktorí výtvarne tvoria vo väzniciach, napríklad sochy z chleba, expresné diela na počkanie, plagiátorstvo, prvoplánové šokovanie diváka až po gýč. Na množstvo ľudí ma dopad masové šírenie fotografie, videí a digitálnych printov a spolu s televíznou a masmediálnou pompou postavili maľbu iba pre málo citlivo naladených príjemcov. Umelecký svet je svetom bezpečných i nebezpečných križovatiek. Osobne sa inšpirujem témami, ktoré sa dokážu prihovoriť bežnému prijímateľovi, podnecujú, navodia príjemnú atmosféru témy i farebnej harmónie. Príroda a všetko okolo nej takou témou je.
Ako vnímate svoje obrazy?
- Často sa zamýšľam pri pohľade na super moderné diela súčasných výtvarníkov. Napadá mi, že dnes už umelec nepotrebuje diváka. Vystačí si sám so sebou, s tým, že dielo vôbec vystavil. Vystavil akože ináč, na predajnej výstave. V mnohých prípadoch nepovšimnutie, cenová averzia u divákov a v mnohých prípadoch prázdnota vo výstavnej sieni hovorí však svoje. Divák nie je v najmenšom pozitívne dotknutý, nič ho už do výstavnej siene nepriláka. Moje obrazy sú správou práve pre svoje konkrétne prevedenie po obsahovej i remeselnej stránke. Výnimočnosť maľby oproti iným médiám je rukopis, teda forma maľovania (nanášanie pigmentu na plochu štetcom alebo nejakým iným nástrojom) čo ju robí individuálnu v každom ťahu. Som zo staršej generácie ale už počas mojich študijných čias autority žiadali do celého prejavu zapájať viac srdce a emócie s príslušným softwarovým vybavením v hlave. Môj obraz Leto pred bankou vo Vranove je zachytením horúcej atmosféry pod ťažkými tieňmi ešte tých stromov, čo tam boli v kontexte vysloveného.
Pripravujete sa na maľovanie nejako špeciálne?
- Aj teraz, počas rozhovoru, rozpracovávam vo svojej hlave ďalšie témy. Niektoré sú už v tužke, niektoré sú len v hlave. Rozmýšľam o niekoľkých obrazoch z Domaše, ktorá sa nám v týchto mesiacoch pokúša otvoriť svoj hrob. A tam sa objavuje to, čo žijúci vysťahovaní obyvatelia týchto obcí už nevideli viac ako 45 rokov. Ich rozprávanie a súčasný vizuál je bezprecedentný. Často zápasím s témou i kompozíciou. Trvá to mesiace, no dá sa povedať, že aj roky. Ono to niekde stále dozrieva. Samozrejme popri tom tému aj študujem. Som presvedčený, že obraz v súčasnosti vo veľkej miere pracuje s nevedomosťou diváka. Mnoho výtvarníkov s chladnou vypočítateľnosťou sa obracia pod prah skúsenostného potenciálu divákov, ktorý je dnes osladený virtuálno-konzumným svetom zloženým z úprimných i menej úprimných ideových ale i vecných atribútov. Obrazy, ktoré sa tak preferujú predstavujú v konečnom dôsledku „výtvarné esperanto“, kde spoločným menovateľom sa stáva iba to, že sa maľuje. Logikou dnešného sveta sa potom stáva, že obrazy svojou čitateľnosťou prezentujú menej elitnému publiku.
Máte vyslovene najmilšie obrazy, ktorých by ste sa nikdy nevzdali?
- Nedá sa hovoriť o takej téze, či tento je môj najmilší a tamten nie. Všetky obrazy profilujú mňa, pretože toto je môj vyjadrovací prostriedok. Cítim sa slobodný, námety sú autentické, originálne a volím si ich sám na základe prežívanej životnej ceste a vzdelanostnej úrovni. Nie som maliarom, ktorý bezhlavo využíva najnovšie technológie v experimentálnej rôznorodosti formy, materiálu a obsahu s cieľom zaujať akýsi stavovský hedonizmus, čo vyslovene otázka tohto typu evokuje.
Vrátim sa späť k výstave. Ako Vás napadlo maľovať práve Vranov?
- Vo Vranove je síce viacero umelcov, ale Vranov až na zopár plátien nie je až tak maliarsky spracovaný. Mám taký pocit, akoby nášmu mestu chýbal esprit. Vytratili sa zákutia z Vranova, ktoré sa už nikdy nevrátia. Začal som riešiť dilemu, či ten Vranov je vôbec tak výtvarne zaujímavý. Čo v tom Vranove, keď toľko miest som prešiel a vizuálne sú ďaleko zaujímavejšie, až s intímnym vzťahom. Uvediem napríklad Český Krumlov. Je tam umelecká škola, množstvo výstav, množstvo mien, umelcov. Celá tá atmosféra je maliarska, od architektúry, romantických zákutí, uličiek, až po konfiguráciu krajiny. Niekdajšie typické artefaktove a vizuálne znaky Vranova sú zlikvidované, tých už niet. Zvykáme si na „nový dizajn“. Možno to chce čas, ktovie. Jeden z motívov, prečo som siahol po tejto téme, ako je napríklad Pod starou vŕbou na námestí, alebo Ráno na námestí, Rozhovor, Jarmok s klasickou vranovskou kulisou ale i iné sa vranovčanom vedia stále prihovoriť. Nový Vranov treba precítiť, osvojiť si modernizmus, ktorý je nám servírovaný s celým servisom správania sa ľudí v novom priestore. Inokedy mi to pripadá veľkolepé, moderné, technokratické, futuristické až na vzor francúzskych bulvárov. Myslím si, že to nie je ten Vranov, ktorý nosím v srdci. Musím však podotknúť, že obrazy z Vranova sú cyklom nedokončených prác. Uvidíme, čo sa s tým bude dať robiť. Mám ho v skicách a rôznych podobách.
Pri prezeraní Vašich malieb som si uvedomila, že mi pripomínajú fotografie. Ovplyvnilo Vás nejakým spôsobom práve štúdium fotografie?

- Fotorealizmus, ktorý je úspešne šírený umelcami z Talianska predstavuje v dnešnom modernom svete ďalší výtvarný smer. Pri pohľade na takéto diela máte pocit, že sa pozeráte na fotografiu, ktorá bola nafotená prinajmenej 10 megapixelovým fotoaparátom. Panorámy miest, luxusných aut, reklamný dizajn, objekty propagujúce technokratické bohatstvo tvoria viac menej obsah takýchto plátien. Nedávno som bol na výstave svetom uznávaného českého fotografa Jana Saudeka. Na moje prekvapenie jeho družka vystavovala skvelé fotografie a majster Saudek pre zmenu olejomaľby svojich fotografii. Úžasné.
Moje obrazy sú obrazmi po obraze, ktorý sa navracia skôr ku klasickej forme s dávkou vizuálnej a rokmi vypracovanej remeselnej zručnosti. Samozrejme i ja sám sa inovujem v spleti možnosti a mentálnej akceptácie. Farebné pigmenty na obraz však musí nanášať každý jeden maliar. To je to, čo sa už nedá zakúpiť, objednať cez internet a pod. Patina študovaných umeleckých odborov sa dnes nemusí kartáčovať do vysokého lesku. To je odpoveď na druhú časť vašej otázky.

Aký je vo všeobecnosti Váš názor na umenie?
- Zastávam názor, že umenie je dnes dostupné a istejšie než mnohé reality. Najlepšie je to vidieť na rôznych aukciách. Takto máme možnosť vidieť nielen rôzne úrovne výtvarných diel od najstarších čias až po súčasnosť ale i cenovú hladinu na trhu sa obrazmi. Tu treba jednoznačne povedať, že umenie sa na peniaze nedá prepočítať. Z právneho hľadiska kupujúci dáva výlučnému tvorcovi poplatok za to, že s obrazom, dielom, môže výhradne disponovať. To som trošku parafrázoval riaditeľa SOGY, pána Jána Abelovského.
Mám chuť trocha obchádzať vašu otázku mojou odpoveďou, že každý tvorca si musí na túto otázku odpovedať sám a pravdepodobne mnohí aj na viac ako na jednu. Súčasné umenie nie je len umením ale aj reprezentáciou myšlienky o umení. Dnešná spoločnosť diváka očarovala vizuálom cez obrazovky televízorov, internet, časopisy, obalmi na spotrebných tovaroch. To všetko spôsobuje množstvo aplikácii a spodobňovania, alebo inšpirácie. My všetci akosi vytvárame svojim uvažovaním a konaním obraz o obraze dneška. Osobne nepochybujem o trvácnosti závesnej maľby. Obraz je stále aktuálnym prostriedkom sebavyjadrenia a nájde si svojho diváka.

Myslíte si, že v súčasnosti má vo všeobecnosti zmysel venovať sa tomuto umeniu?
Máte na mysli maľovaniu obrazov?
Presne tak!
Myslím si, že celý náš rozhovor k tomu viedol.
Ak by ste sa mohli vrátiť späť o niekoľko rokov, stali by ste sa výtvarným umelcom aj dnes?

- Prv než Vám zodpoviem otázku chcem povedať, že sa teším vranovským výtvarníkom. Pretože, každý z nich má svoju parketu a keď oslovia hoc i len jedného človeka so svojou prácou tak stojí zato to robiť. Majú svoj okruh divákov a to sa cení. Pre nich som dávnejšie zakladal výtvarnú súťaž Výtvarný Vranov a tá žije dodnes. Pani Hittmarová z Hornozeplínskeho osvetového strediska to drží poriadne v rukách. A teraz k otázke. Áno, i keď si až teraz uvedomujem, že byť umelcom na vlastnej nohe v tejto dobe je veľmi ťažké a stresujúce. Umenie potrebuje nezničujúce medziľudské vzťahy , harmóniu, rozdávať ľuďom radosť a nie všetko vidieť len cez prizmu peňazí. Z môjho pohľadu obdivujem všetkých ľudí, ktorí sa dnes živia umením. V tomto zmysle je to strašne vrtkavá múza.

×

ZNAČKY: Vranovské NOVINKY SPEKTRUM Stropkov Vranov Týždenník Noviny Zaujímavosti Občan Šport Kultúra Pohotovosť

Realizácia © 2019 GRAND STUDIO, s.r.o. - tvorba propagačnej grafiky a webových stránok