19. januára uplynulo 15 rokov od strašnej udalosti, ktorá otriasla celým Slovenskom. Mrazivý večer zasial v našich dušiach chladnú vločku smútku. Zamrzlo celé Slovensko. Pätnásť rokov od pádu vojenského lietadla neďaleko maďarskej obce, kde zahynuli naši ľudia. Generalita aj obyčajní vojaci. Chlapi aj ženy, otcovia aj matky, manželia aj manželky, synovia a dcéry.
Padlo štyridsaťdva nevinných anjelov mieru! Tí, ktorí hlboko v horách Kosova udržiavali poriadok, plnili si svoje úlohy na výbornú. Bolo sa treba už len vrátiť domov. Stačilo letieť pár metrov vyššie, aby lietadlo minulo vrchol kopca Borzsó, odkiaľ je vidno cieľ, letisko Košice. Nasledoval strašný náraz, pád lietadla, ktorý prežil len jediný človek. Takmer celú noc sa slovenskí aj maďarskí záchranári snažili dostať do horiaceho pekla na kopci, no príroda bola proti. Vysoký sneh, strmina a mráz… Keď ráno zverejnili informáciu, že jeden vojak žije, všetci dúfali, že to je ten náš… No prišli k nám domov a povedali: „Rotmajster Peter Krištan zahynul pri plnení si svojich povinností. Ľutujeme…“
Vojak. Rok bol medzi znepriatelenými stranami. Nebezpečie číhalo za každým rohom, za každým stromom. Tam si plnil svoje povinnosti. Zubatá s kosou prišla pre neho a jeho verných spolubojovníkov kdesi do lietadla. Smola? Osud? Prečo? Koľkokrát „prečo“ si povedali jeho rodičia, sestra a aj Petrov brat, dvojča, vojak Pavol…
Spomíname všetci, ale bolesť matky a otca je neutíchajúca. Ako má matka otvoriť každé ráno oči, keď vie že prvá myšlienka bude patriť Petrovi? Ako má otec vyjsť na dvor, keď vie o všetkých Petrových plánoch do budúcna. Spomíname, no nedá sa zabudnúť ani na poslednú rozlúčku so všetkými obeťami v Prešove, ani na pamätné salvy na vranovskom cintoríne. Každý rok prichádzame aj k pamätníku v obci Hejce. Chodí tam mnoho ľudí. Je dobré, že si to pamätajú a pripomínajú. Aby sa takéto nešťastia už nikdy viac neopakovali.
Jozef Krištan
FOTO: Kabóca – Vlastné dielo
