V novembri 1944 sa Tokajík stal dejiskom tragických udalostí. Za pomoc partizánskemu hnutiu nemecké z.b.V. Kommando 27, pod velením oberfeldwebla Kumanna, popravilo mužov z obce a blízkeho okolia. Smrti sa podarilo uniknúť len dvom z 34-člennej skupiny. Následne nemecké vojská dedinu Tokajík vypálili.
Vďaka finančnej podpore od Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky, v spolupráci s obcou Tokajík, Múzeom Tokajíckej tragédie a prednostom okresného úradu Petrom Harvanom, bola v Múzeu Tokajíckej tragédie otvorená nová unikátna a jedinečná výstava s názvom Vypálená obec Tokajík vo virtuálnej realite. Autorom výstavy je regionálny a vojenský historik Juraj Kasarda. Vďaka ich aktivite malé múzeum v malebnej dedine Tokajík nasleduje trendy najmodernejšieho múzejníctva a môže popýšiť unikátom – výstavou, ktorá v mnohých ohľadoch prekonala výstavy v múzeách s celonárodným charakterom.
Hlavným cieľom výstavy je v zmysle historickej pamäti zhmotniť príbeh vypálenej obce, pripomenúť príbeh zastrelených mužov a vyvolať v návštevníkovi emóciu a zážitok. Výstava pozostáva z dvoch častí. Prvá návštevníkov vtiahne do príbehu zavraždených mužov z Tokajíka a blízkeho okolia a predstaví príbeh dvoch preživších, Andreja Stropkovského a Michala Medvedza. Výstava následne pokračuje virtuálnou prehliadkou vypálenej obce Tokajík v mierke 1:1 v čase, keď ju koncom novembra 1944 nemecké jednotky vypálili. Vytvoreniu výstavy predchádzal dlhodobý a náročný archívny a historický výskum, ktorý pomohol identifikovať rozmiestnenie jednotlivých stavieb v obci a rozsah poškodení každej jednej stavby. Na základe tohto výskumu boli následne firmou OKAPI VR vymodelované jednotlivé budovy s presnými rozmermi a rozsahom poškodenia. Návštevníci tejto výstavy sa za pomoci technológie virtuálnej reality ocitnú v Tokajíku v roku 1944. Stanú sa súčasťou príbehu a spolu so zastrelenými mužmi prežijú ich posledné chvíle života. Následne sa ocitnú na mieste tragédie niekoľko rokov po vojne, kde sa dozvedia čo sa stalo s dvomi preživšími a dozvedia sa pokračovanie príbehu. Následne sa premiestnia do vypálenej obce, po ktorej sa budú môcť virtuálne prejsť a uvedomiť si rozsah deštrukcie obce a vo virtuálnom svete uvidia, ako to v Tokajíku vyzeralo po vypálení obce.
Okrem predstavenia vypálenej obce a príbehu zavraždených mužov, výstava sleduje aj niekoľko iných cieľov. Dnes sa pozeráme na fotografie zavraždených ako na niečo vzdialené, čo sa nás bytostne netýka. Vďaka výstave Vypálená obec Tokajík vo virtuálnej realite si návštevníci môžu uvedomiť skutočnosť, že sa jednalo o skutočných zavraždených mužov, otcov, synov, bratov, manželov, po ktorých ostalo 16 vdov a 67 polosirôt. Výstava má sama o sebe slúžiť ako pamätník zavraždeným mužom, tým ktorí prežili, ale aj všetkým dedinčanom, ktorí stratili svojich blízkych a svoje domovy. Ďalší cieľ je edukačný. Ukázať ľuďom, ktorí vojnu na vlastnej koži nezažili jej následky a to, aké hrôzy, strach a deštrukciu so sebou taká vojna nesie. Výstava má za cieľ aj vzdelávať v prevencii voči extrémizmu a vyslať jednoznačný odkaz každému, kto si v dnešnej dobe vojnu praje, po akej hlúposti túži.
Celá výstava je prístupná zadarmo v niekoľkých jazykoch. Okrem slovenského, poľského, anglického je dostupná aj slovensko-rusínska verzia. Dostupná je aj verzia pre osoby so zníženou schopnosťou pohybu. Okrem výstavy sa nám podarilo realizovať aj druhú etapu projektu, kde sme z nevyužitých priestorov múzea vytvorili konferenčnú miestnosť, ktorá od dnešných dní môže súžiť na organizovanie konferencií a prednášok.
Na návštevu múzea a unikátnej výstavy v Tokajíku srdečne pozývame ľudí všetkých vekových kategórií, školy, širokú verejnosť. Múzeum Vám bude sprístupnené po telefonickej objednávke. Kontakt nájdete na oficiálnej internetovej stránke obce Tokajík.
V okolí Tokajíka bolo na jeseň 1944 rozšírené partizánske hnutie. V miestnych lesoch pôsobil partizánsky oddiel Čapajev. Už v septembri 1944 obec navštívila prvá skupina nemeckých vojakov, ktorí z dediny odvliekli niekoľko kusov ošípaných. V októbri dedinou prechádzala kolóna 98 zajatých sovietskych vojakov, ktorých sa partizánom podarilo oslobodiť. Ako reakcia a predzvesť neskorších udalostí, 11. novembra 1944 prišla do dediny skupina asi 150 nemeckých vojakov, ktorí tu našli iba ženy, starcov a deti. Keďže nenašli miestnych mužov, odišli. Neskôr 18. novembra 1944 v skorých ranných hodinách početná skupina nemeckých vojakov zo z.b.V. Kommanda 27 obkľúčila Tokajík a začala prehľadávať domy. Všetkých mužov zhromaždili v Medvedzovej záhrade neďaleko gréckokatolíckeho chrámu. Doma v posteli a s vysokými horúčkami našli aj Juraja Medvedza, vtedajšieho vojaka slovenskej armády, ktorého prezrel nemecký doktor a potvrdil jeho chorobu, čo mu neskôr zachránilo život. Zhromaždeným mužom vojaci dovolili priniesť jedlo na tri dni a teplé oblečenie. Všetko nasvedčovalo tomu, že zadržaní mali ísť kopať zákopy pre potreby nemeckej armády. Hodinu predpoludním mužov zoradili do trojstupu a vydali sa na pochod smerom na Brusnice. V doline potoka Tokajec, na mieste, ktoré sa ľudovo nazýva Podperelisok, kolóna zastavila a nemeckí vojaci spustili na neozbrojených civilistov paľbu. Niektorí z mužov sa snažili ujsť, avšak neúspešne. Tí, ktorí po streľbe javili známky života boli dobíjaní kopancami a ranami z pištole. Po odchode nemeckých vojsk z popraviska sa prebral ťažko ranený Andrej Stropkovský. Nažive ostal aj Michal Medvedz, ktorý masaker prečkal pod telom mŕtveho brata a ktorý medzi zastrelenými našiel svojho šestnásťročného syna. Dvaja preživší pozbierali jedlo od mŕtvych a utiekli do miestneho lesa, kde našli momentálne neobývanú chatrč Jána Hreška z Piskoroviec. Medzitým nemecké jednotky vyháňali zvyšok obyvateľov Tokajíka, ktorí o tragédii nemali ani tušenia. V ten istý deň sa ešte v priestore medzi Tokajíkom a Piskorovcami strhla prestrelka medzi partizánmi a nemeckou jednotkou. Na druhý deň nemecké vojská Tokajík do tla vypálili (spolu 27 domov). Požiaru unikol iba miestny gréckokatolícky chrám a vzdialenejšia drevená chalúpka. Mŕtve telá zastrelených ležali na mieste tragédie ešte niekoľko týždňov. 12. decembra 1944 za pomoci ľudí z Piskoroviec boli telá zabitých pochované na mieste tragédie a 4. apríla 1945 prebehol oficiálny pohreb a exhumácie tiel na dedinský cintorín. Zoznam obetí z Tokajíka doplnil aj devätnásťročný Ján Vorobeľ, ktorý sa skryl v lese a keď sa dozvedel, že Nemci vyháňajú dedinčanov, prišiel pomôcť matke naložiť majetok na voz a zapriahnuť kravy. Neskôr bolo nájdené jeho telo s rozbitou hlavou a niekoľkými strelnými ranami. Ďalej to boli členovia rodiny Siničakovej, na ktorú počas evakuácie v Lipníkoch strieľalo (pravdepodobne sovietske) lietadlo. Zo sedemčlennej rodiny prežil iba otec a tri deti. Matka Terézia po nálete zomrela, ale jej dieťa, ktoré bolo v tom čase prisaté k jej prsníku akoby zázrakom ostalo nažive. Obyvatelia Tokajíka sa neskôr vrátili do vypálenej obce a trvalo ešte niekoľko rokov, kým sa im materiálne podarilo vyrovnať so zničením obce. So stopami po zásahu nemeckých ozbrojených zložiek sa však vyrovnávali celý život. Po masakre ostalo v Tokajíku 16 vdov a 67 sirôt.
Zoznam popravených mužov
Obyvatelia Tokajíka:
Ján Vorobeľ, 45-ročný, ženatý, dve deti
Ján Vorobeľ, 20-ročný, slobodný
Peter Vorobeľ, 55-ročný, ženatý, sedem detí
Juraj Hudák, 45-ročný, ženatý, šesť detí
Juraj Zeleňák, 46-ročný, ženatý, päť detí
Ján Medvedz, 68-ročný, ženatý, šesť detí
Ján Kaňuk, 27-ročný, ženatý, jedno dieťa
Ján Medvedz, 46-ročný, ženatý, šesť detí
Ján Medvedz, 35-ročný, ženatý, jedno dieťa
Ján Medvedz, 35-ročný, ženatý, päť detí
Ján Medvedz, 33-ročný, ženatý, päť detí
Jozef Medvedz, 26-ročný, ženatý, jedno dieťa
Jozef Medvedz, 26-ročný, slobodný
Michal Medvedz, 45-ročný, ženatý, sedem detí
Michal Medvedz, 19-ročný, slobodný
Michal Medvedz, 16-ročný, (syn Michala Medvedza, ktorý ostal nažive)
Peter Medvedz, 24-ročný, slobodný
Peter Medvedz, 20-ročný, slobodný
Juraj Medvedz, 55-ročný, ženatý, sedem detí
Ján Pavuk, 31-ročný, ženatý, dve deti
Ján Pan, 19-ročný, slobodný
Peter Pan, 45-ročný, ženatý, štyri deti
Juraj Stropkovský, 23-ročný, slobodný (brat Andreja Stropkovského, ktorý prežil)
Mikuláš Čečko, 35-ročný, ženatý, dve deti
Evakuanti z Vyšného Orlíka:
Ján Kriško, 63-ročný, ženatý, päť detí
Peter Kriško, 21-ročný, slobodný
Andrej Miškovský-Paňko, 27-ročný, ženatý
Jozef Viľchovský, 31-ročný, ženatý, dve deti
Evakuanti z Tisinca:
Juraj Kačmár, 49-ročný, ženatý, päť detí
Juraj Kačmár, 22-ročný, slobodný
Evakuant z Čertižného:
Andrej Neila, 55-ročný, ženatý, tri deti
Evakuant zo Stropkova:
Ján Gombár, 41-ročný, šesť detí
Autor textu: Juraj Kasarda
Fotogaléria
