A. Vasilišinová si splnila sen po 31 rokoch, prešla Cestu hrdinov SNP

Viac ako 750 kilometrov od hradu Devín po Dukliansky priesmyk. „Cesta hrdinov SNP“ po najdôležitejšej turistickej magistrále na Slovensku je výzvou, cieľom a dobrodružstvom zároveň. Adriana Vasilišinová z Hermanoviec nad Topľou snívala o tom, že raz ju prejde 31 rokov. Sen si splnila počas tohto leta.

Adriana Vasilišinová je rodáčkou z Rožňavy. Ako s úsmevom pripomenula, chodiť sa naučila ako batoľa na chate pod Volovcom, kde jej starí rodičia trinásť rokov chatárčili. Jej obidvaja rodičia sa turistike venovali aktívne, dokonca mama viedla turistický oddiel v Rožňave „Zlaté ruže“.

4. júl 2020 – Malé Karpaty-Salaš, prvé SNP-éčkarské ráno, foto AV.

O „Ceste hrdinov SNP“ začala snívať pred 31 rokmi. „V roku 1988 sa môj otec s bratom vybrali na túto cestu, ale mňa nechali doma a cítila som sa vtedy veľmi sklamaná (úsmev). Povedala som si však, že raz ju prejdem,“ vysvetľovala Adriana, ktorá je od roku 2008 členkou turistického klubu Opál Vranov.

S myšlienkou vyraziť na turistickú misiu krížom cez celé Slovensko sa pohrávala už v roku 2018, ale vtedy jej to ešte nevyšlo. Definitívne sa začala pripravovať až počas minulej jesene. Podrobne si rozplánovala cestu, dávala dokopy výbavu. Veľa informácií čerpala z webovej stránky „Cesta hrdinov SNP“, so skúsenosťami sa s ňou ochotne podelili jej turistickí priatelia a cennými radami pomohol tiež predseda turistického klubu Volovec z Rožňavy Viki Baláž. „Keď som si doma nabalila batoh a zistila som, že váži 19 kíl, povedala som si, tak to nie. Medzi prvými vecami, ktoré som nechala doma, bola napr. náhradná obuv. Inšpirovala som sa totiž dievčinou, ktorá prešla cestu iba v jedných topánkach. Stavila na konkrétnu značku a keďže nemala žiadne otlaky, dala som na jej radu a urobila som dobre,“ uviedla Adriana.

5. júl 2020 – Vápenná, Malé Karpaty, foto AV.

Na cestu sa vydala 3. júla v Bratislave so synom Marošom, ktorý ju po Malých Karpatoch sprevádzal štyri dni. Pod Havraňou skalou sa rozlúčili a zvyšok cesty absolvovala sama. „Viac som sa bála mesta, ako lesov,“ podotkla s úsmevom a dodala: „Na turistických chodníkoch však nikdy nie ste sami. Stále stretávate ľudí. Niektorí išli oproti, s inými som absolvovala kus cesty v ich spoločnosti. Potom sme sa rozlúčili, no neskôr som stretla inú skupinku a opäť sme išli spolu. Aj v tom je čaro turistiky.“

Pri putovaní si dopriala dve jednodňové pauzy na Kráľovej studni a Donovaloch. Denne urazila v priemere 30 kilometrov, no v Nízkych Tatrách jej profil terénu dovolil prejsť napr. „len“ 15 – 18 kilometrov. „Vo svojom vnútri som bola pripravená na to, že náročné budú Kremnické vrchy, Veľká Fatra, Nízke Tatry… Čo ma však prekvapilo, a na to som pripravená nebola, bola Ondavská vrchovina. Z Bardejovských kúpeľov som prechádzala na Čiernu horu. Absolvovala som 1 800 výškových metrov a aj mimoriadne horúci deň prispel k tomu, že som bola rada, keď som sa dostala na útulňu,“ pridala jeden zo zážitkov Adriana.

11. júl 2020 – Výhľad z Vápča, foto AV.

Do cieľa dorazila 1. augusta. Hoci ako turistka má Slovensko schodené, predsa len našla zákutia, ktoré ju nadchli a ukázali sa v dokonalej nádhere. Hneď na začiatku priznala, že v Malých Karpatoch očakávala viac-menej iba lesy, ale skalné miesta Záruby a Vápenná boli balzamom na dušu. „Najviac si spomínam na sedlo pod Flochovou v Kremnických vrchoch. Pripadalo mi ako rozprávkové miesto, kde ani vtáčik nezaletí. Vysoké smreky, mäkké machové podložie, strašidelne krásne,“ nadchla sa aj po čase Adriana.

Napriek tomu, že cestu mala rozplánovanú a dopredu si rezervovala aj ubytovanie, nechala si priestor i na dobrodružstvo. Okrem penziónov, chát, či turistických útulní sa dá prespávať v stane, na autobusovej zastávke alebo pri kostole, na ktorého pozemku je hneď vedľa cintorín. Najviac adrenalínu zažila, keď vychádzala z Fačkovského sedla, odkiaľ mala namierené na Jalovské lazy, ktoré síce nie sú na mape, ale tento tip jej dal Viki Baláž. Po ceste stretla skupinu cyklistov, ktorí jej dokonca odporúčali, aby radšej pokračovala do inej doliny, čo však bolo 10 km navyše, lebo oni o žiadnych lazoch nič nevedia. „Povedala som im s úsmevom, že pôjdem ďalej a pokiaľ o mne nebudú nič počuť v správach, som v poriadku. No nebolo mi všetko až tak jedno. Bolo pol šiestej večer a predo mnou iba lesná cesta. Nakoniec som predsa len objavila maringotku, kde som prespala na verande. Aj touto cestou by som sa chcela poďakovať majiteľovi, že myslel na turistov. Všade bolo totiž čisto a napr. koše boli zabezpečené proti tomu, aby z nich nedokázali vydolovať potravu medvede, ktoré sa pohybovali v okolí,“ dodala Adriana.

14. júl 2020 – Jalovské Lazy, pohorie Žiar, foto AV.

Prejsť v priebehu jedného mesiaca Slovenskom po turistických chodníkoch viac ako 750 kilometrov otvorí človeku novú dimenziu, ako vnímať prírodu, ako vnímať samého seba ako súčasť prírody. Adriana Vasilišinová je empatická žena, ktorá dokáže precítiť kontakt s prírodou vlastným šiestym zmyslom, preto o „Ceste hrdinov SNP“ hovorila počas celého rozhovoru s úsmevom, spokojným výrazom v tvári a predovšetkým s úctou k slovenskej prírode. „Som šťastná, že sa mi podarilo splniť si sen, ktorý som nosila v hlave 31 rokov. Každým dňom som si začala veriť viac a viac, že zvládnem ťažšie a dlhšie úseky. Získavala som novú dôveru v samú seba. Vydala som síce množstvo energie, ale domov som sa vrátila šťastná, spokojná a vyrovnaná,“ zdôraznila na záver Adriana.

24. júl 2020 – Medvedia stopa nad Dobšinskou ľadovou jaskyňou, foto AV.

Fotogaléria