Spektrum VRANOVSKÉ NOVINKY
Spektrum VRANOVSKÉ NOVINKY

V Kam. Porube odhalili Mjr. Jozefovi Serafínovi pamätnú tabuľu

Správy / Obce / V Kam. Porube odhalili Mjr. Jozefovi Serafínovi pamätnú tabuľu

 V Kam. Porube odhalili Mjr. Jozefovi Serafínovi pamätnú tabuľu

Súčasná doba stavia pred nami otázky, kto sú jej hrdinovia, hodní nasledovania? Koho osobnosť a dielo sú inšpiráciou a príkladom pre nás všetkých a osobitne pre mladých ľudí?

V Kamennej Porube vedia o takom Človeku, ktorého osobnosť a všetky skutky jeho života dávajú odpoveď na naše nástojčivé otázky.

Obec Kamenná Poruba sa stala 9. augusta dejiskom osadenia pamätnej tabule, ktorú odhalili miestnemu rodákovi, čestnému občanovi, nositeľovi Rádu čestnej légie Francúzskej republiky, majorovi Jozefovi Serafínovi.

Uplynulo 9 rokov od chvíle, keď obec Kamenná Poruba udelila rodákovi majorovi Jozefovi Serafínovi, nositeľovi francúzskeho Rádu čestnej légie, čestné občianstvo. Je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby sa na meno Jozef Serafín nezabudlo, nakoľko jeho životný príbeh prekročil hranice Kamennej Poruby, ba aj hranice Slovenska a Európy. Je čas, aby sme si pripomenuli jeho význam pre našich občanov aj osadením pamätnej tabule.

Hrdinami sa ľudia nerodia, ale hrdinami sa ľudia stávajú. Každá doba má svoje úskalia, každá doba má svoje ťažkosti, ktoré treba zdolávať. A Jozef Serafín sa narodil do skutočne neľahkej doby.

Narodil sa v Kamennej Porube 3.februára 1922 ako najstarší syn zo štyroch detí v roľníckej rodine Michala a Márie, rodenej Pačutovej. Vyrastal v Kamennej Porube až do roku 1942, kedy ako 20-ročný narukoval do slovenskej armády a bol odvelený na front v Bielorusku.

Zo spomienok, ktoré reprodukoval jeho syn Juraj, vyberám:

Na vojnu narukovali 1.októbra 1942. Po päťmesačnom tuhom drile nadriadení poslali našich chlapcov na východ bojovať proti Rusom. Na jar 1943 pôsobila jedna rýchla slovenská divízia na Kryme a jedna záložná divízia v Bielorusku pri Minsku a Slucku. Jej príslušníkom bol tiež Jozef Serafín.

Už pri transporte slovenských vojakov vlakom zažili naši prvú naozajstnú vojenskú akciu. Smrti unikli len vďaka tomu, že ich Bielorusi ušetrili. Vlak zostavený zo starých vozňov, ktoré boli vystlané obyčajnou slamou, išiel pokojne po bieloruskom vidieku. Otecko sa pozeral dverami, a čo nevidí. Na poľnej ceste mužík s drevenou trojkolkou sa zastavil, otočil sa smerom k vlaku a mocno žehná celý vlak ako nejaký pop. Asi dopredu vedel, čo sa chystá. A skutočne, onedlho vlak narazil na míny a predná časť sa vykoľajila. Iný vlak, ktorý išiel pred nimi s nemeckými vojakmi, však Bielorusi vystrieľali.

Naša divízia sympatizovala s bieloruským národom, a preto bola pre Nemcov veľmi nespoľahlivá. Rozhodli sa ju odveliť v druhej polovici roka, presunúť do Talianska a premenovať na technickú brigádu. V Taliansku slovenskí spolubojovníci prežili americké kobercové bombardovanie. Jedna bomba dopadla len niekoľko krokov od otca. Akýmsi zázrakom nevybuchla.

Väčšina Slovákov chcela prebehnúť na druhú stranu frontu. Najlepšia príležitosť bola v talianskych horách. Niektorým sa to podarilo len s nasadením života. Skupina Serafin, Hurban, Radosa, Brezina za výdatnej pomoci talianskych partizánov narazila po dlhšom pochode na prvé organizované jednotky anglickej armády. V horách spoznali hlad. V ďalšej skupine bol Ján Lazur, žijúci vo Vranove n. T. na sídlisku. Od tej chvíle sa začala písať celkom iná kapitola ich života.

Rád by som poukázal na to, že obaja títo chlapci zo Zemplína sa stali príslušníkmi západných spojeneckých armád. V Afrike v Alžírsku sa dozvedeli od juhoslovanských partizánov, že na Slovensku vypuklo ozbrojené povstanie proti Nemcom. To ich veľmi motivovalo v ďalšom postupe.

Vo Veľkej Británii boli pridelení k československej obrnenej brigáde. Od 2. októbra 1944 sa zúčastnili obliehania francúzskeho Dunkerque. Pri jednom z našich útokov bol Ján Lazur zranený a Jozef Serafin ho odviezol vojenskou sanitkou do nemocnice v Saint-Mer. Následne bol Ján Lazur vyznamenaný vojnovým krížom. Trvalo ešte necelý rok, kým obaja vkročili do západných Čiech.

Môj dedo Michal už nežil, bol ranený delostreleckým granátom. V jeho tele uviazlo 12 črepín. Bolo to blízko frontu, ktorý sa tiahol medzi Lomnicou a Kamennou Porubou na jednej strane a Sačurovom a Davidovom na strane druhej. Porubská stará mama si myslela, že jej syn Jožko je tiež dávno mŕtvy. Celé roky nemal žiadnu možnosť dať o sebe vedieť.
Toľko zo spomienok syna Juraja.

Aj po vojne, v mierových časoch, to Jozef Serafín nemal ľahké. Oženil sa s Martou rodenou Márovou, s ktorou mal 5 detí a bola mu veľkou oporou v neľahkých časoch. Pracoval ako dispečer v dopravnom podniku v Moste Litvínove. Po vojne zažil obdobie prenasledovania príslušníkov západného odboja a kresťanov zo strany komunistov. Aj napriek týmto životným ťažkostiam udržiaval v severných Čechách, kde žil so svojou rodinou, styky s osobnosťami gréckokatolíckej i rímskokatolickej cirkvi a nebál sa poskytnúť im azyl. Patril medzi ne biskup Štefan Trochta, blahoslavený biskup Vasiľ Hopko, pop Juraj Bujňák a dekan Vinduška. Kňaz Juraj Bujňák spomína s veľkou vďakou na Jozefa Serafína. V časoch totality dokázal pomôcť jeho otcovi a všetkým duchovným gréckokatolíckej cirkvi, ktorí boli v roku 1950 premiestnení za trest na severné Čechy do Dečína. Kňazi našli v jeho rodine útočisko, pomohol im aj pri tajnom prevoze na Slovensko. Prejavil v tom období mravnú silu a osobnú statočnosť, a môže byť tak príkladom pre nás všetkých. Keď bol blahoslavený mučeník biskup Dr. Vasiľ Hopko internovaný do Oseka pri Duchcove, Jozef sa s ním mnohokrát tajne stretával. Vozil ho k lekárovi a poskytol mu útočisko a azyl. Ako mnohokrát predtým prejavil aj vtedy odvahu a statočnosť.

Jozef Serafin ako vojnový veterán sa celý život aktívne angažoval až do posledného dychu v Československej obci legionárskej. Za vojnové zásluhy bol povýšený vo veku 80 rokov na majora Českej armády a v roku 2004 obdržal najvyššie francúzske štátne vyznamenanie, spojené s udelením titulu Rytier čestnej légie Francúzskej republiky, od vtedajšieho prezidenta Jacquesa Chiraca. Osobne sa zúčastnil odovzdávacieho aktu v Normandii, ktorý sa uskutočnil v rámci vojensko-politického ceremoniálu pri príležitosti 60. výročia oslobodenia Normandie, na ktorom boli prítomní všetci významní európski štátnici.

Pri príležitosti 84 rokov mu obec Kamenná Poruba udelila čestné občianstvo. Zachovala sa báseň, ktorú vtedy zložil, ktorej posledné verše boli „Zbohom ostaň moj živoce, nešedzel mi nikda v kuce.“ Zomrel v Prahe, 11. septembra 2006, kde je aj pochovaný.
Jozef Serafín zostane pre nás všetkých symbolom mimoriadnej odvahy, húževnatosti, pracovitosti.

S nasadením všetkých síl ako vojak a neskôr ako obetavý človek, občan, kresťan, neváhal riskovať svoj život. Je na nás, aby sa na meno a životné dielo tohto vzácneho človeka nikdy nezabudlo.   

V Kam. Porube odhalili Mjr. Jozefovi Serafínovi pamätnú tabuľu

Správy / Obce / V Kam. Porube odhalili Mjr. Jozefovi Serafínovi pamätnú tabuľu

 V Kam. Porube odhalili Mjr. Jozefovi Serafínovi pamätnú tabuľu

Súčasná doba stavia pred nami otázky, kto sú jej hrdinovia, hodní nasledovania? Koho osobnosť a dielo sú inšpiráciou a príkladom pre nás všetkých a osobitne pre mladých ľudí?

V Kamennej Porube vedia o takom Človeku, ktorého osobnosť a všetky skutky jeho života dávajú odpoveď na naše nástojčivé otázky.

Obec Kamenná Poruba sa stala 9. augusta dejiskom osadenia pamätnej tabule, ktorú odhalili miestnemu rodákovi, čestnému občanovi, nositeľovi Rádu čestnej légie Francúzskej republiky, majorovi Jozefovi Serafínovi.

Uplynulo 9 rokov od chvíle, keď obec Kamenná Poruba udelila rodákovi majorovi Jozefovi Serafínovi, nositeľovi francúzskeho Rádu čestnej légie, čestné občianstvo. Je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby sa na meno Jozef Serafín nezabudlo, nakoľko jeho životný príbeh prekročil hranice Kamennej Poruby, ba aj hranice Slovenska a Európy. Je čas, aby sme si pripomenuli jeho význam pre našich občanov aj osadením pamätnej tabule.

Hrdinami sa ľudia nerodia, ale hrdinami sa ľudia stávajú. Každá doba má svoje úskalia, každá doba má svoje ťažkosti, ktoré treba zdolávať. A Jozef Serafín sa narodil do skutočne neľahkej doby.

Narodil sa v Kamennej Porube 3.februára 1922 ako najstarší syn zo štyroch detí v roľníckej rodine Michala a Márie, rodenej Pačutovej. Vyrastal v Kamennej Porube až do roku 1942, kedy ako 20-ročný narukoval do slovenskej armády a bol odvelený na front v Bielorusku.

Zo spomienok, ktoré reprodukoval jeho syn Juraj, vyberám:

Na vojnu narukovali 1.októbra 1942. Po päťmesačnom tuhom drile nadriadení poslali našich chlapcov na východ bojovať proti Rusom. Na jar 1943 pôsobila jedna rýchla slovenská divízia na Kryme a jedna záložná divízia v Bielorusku pri Minsku a Slucku. Jej príslušníkom bol tiež Jozef Serafín.

Už pri transporte slovenských vojakov vlakom zažili naši prvú naozajstnú vojenskú akciu. Smrti unikli len vďaka tomu, že ich Bielorusi ušetrili. Vlak zostavený zo starých vozňov, ktoré boli vystlané obyčajnou slamou, išiel pokojne po bieloruskom vidieku. Otecko sa pozeral dverami, a čo nevidí. Na poľnej ceste mužík s drevenou trojkolkou sa zastavil, otočil sa smerom k vlaku a mocno žehná celý vlak ako nejaký pop. Asi dopredu vedel, čo sa chystá. A skutočne, onedlho vlak narazil na míny a predná časť sa vykoľajila. Iný vlak, ktorý išiel pred nimi s nemeckými vojakmi, však Bielorusi vystrieľali.

Naša divízia sympatizovala s bieloruským národom, a preto bola pre Nemcov veľmi nespoľahlivá. Rozhodli sa ju odveliť v druhej polovici roka, presunúť do Talianska a premenovať na technickú brigádu. V Taliansku slovenskí spolubojovníci prežili americké kobercové bombardovanie. Jedna bomba dopadla len niekoľko krokov od otca. Akýmsi zázrakom nevybuchla.

Väčšina Slovákov chcela prebehnúť na druhú stranu frontu. Najlepšia príležitosť bola v talianskych horách. Niektorým sa to podarilo len s nasadením života. Skupina Serafin, Hurban, Radosa, Brezina za výdatnej pomoci talianskych partizánov narazila po dlhšom pochode na prvé organizované jednotky anglickej armády. V horách spoznali hlad. V ďalšej skupine bol Ján Lazur, žijúci vo Vranove n. T. na sídlisku. Od tej chvíle sa začala písať celkom iná kapitola ich života.

Rád by som poukázal na to, že obaja títo chlapci zo Zemplína sa stali príslušníkmi západných spojeneckých armád. V Afrike v Alžírsku sa dozvedeli od juhoslovanských partizánov, že na Slovensku vypuklo ozbrojené povstanie proti Nemcom. To ich veľmi motivovalo v ďalšom postupe.

Vo Veľkej Británii boli pridelení k československej obrnenej brigáde. Od 2. októbra 1944 sa zúčastnili obliehania francúzskeho Dunkerque. Pri jednom z našich útokov bol Ján Lazur zranený a Jozef Serafin ho odviezol vojenskou sanitkou do nemocnice v Saint-Mer. Následne bol Ján Lazur vyznamenaný vojnovým krížom. Trvalo ešte necelý rok, kým obaja vkročili do západných Čiech.

Môj dedo Michal už nežil, bol ranený delostreleckým granátom. V jeho tele uviazlo 12 črepín. Bolo to blízko frontu, ktorý sa tiahol medzi Lomnicou a Kamennou Porubou na jednej strane a Sačurovom a Davidovom na strane druhej. Porubská stará mama si myslela, že jej syn Jožko je tiež dávno mŕtvy. Celé roky nemal žiadnu možnosť dať o sebe vedieť.
Toľko zo spomienok syna Juraja.

Aj po vojne, v mierových časoch, to Jozef Serafín nemal ľahké. Oženil sa s Martou rodenou Márovou, s ktorou mal 5 detí a bola mu veľkou oporou v neľahkých časoch. Pracoval ako dispečer v dopravnom podniku v Moste Litvínove. Po vojne zažil obdobie prenasledovania príslušníkov západného odboja a kresťanov zo strany komunistov. Aj napriek týmto životným ťažkostiam udržiaval v severných Čechách, kde žil so svojou rodinou, styky s osobnosťami gréckokatolíckej i rímskokatolickej cirkvi a nebál sa poskytnúť im azyl. Patril medzi ne biskup Štefan Trochta, blahoslavený biskup Vasiľ Hopko, pop Juraj Bujňák a dekan Vinduška. Kňaz Juraj Bujňák spomína s veľkou vďakou na Jozefa Serafína. V časoch totality dokázal pomôcť jeho otcovi a všetkým duchovným gréckokatolíckej cirkvi, ktorí boli v roku 1950 premiestnení za trest na severné Čechy do Dečína. Kňazi našli v jeho rodine útočisko, pomohol im aj pri tajnom prevoze na Slovensko. Prejavil v tom období mravnú silu a osobnú statočnosť, a môže byť tak príkladom pre nás všetkých. Keď bol blahoslavený mučeník biskup Dr. Vasiľ Hopko internovaný do Oseka pri Duchcove, Jozef sa s ním mnohokrát tajne stretával. Vozil ho k lekárovi a poskytol mu útočisko a azyl. Ako mnohokrát predtým prejavil aj vtedy odvahu a statočnosť.

Jozef Serafin ako vojnový veterán sa celý život aktívne angažoval až do posledného dychu v Československej obci legionárskej. Za vojnové zásluhy bol povýšený vo veku 80 rokov na majora Českej armády a v roku 2004 obdržal najvyššie francúzske štátne vyznamenanie, spojené s udelením titulu Rytier čestnej légie Francúzskej republiky, od vtedajšieho prezidenta Jacquesa Chiraca. Osobne sa zúčastnil odovzdávacieho aktu v Normandii, ktorý sa uskutočnil v rámci vojensko-politického ceremoniálu pri príležitosti 60. výročia oslobodenia Normandie, na ktorom boli prítomní všetci významní európski štátnici.

Pri príležitosti 84 rokov mu obec Kamenná Poruba udelila čestné občianstvo. Zachovala sa báseň, ktorú vtedy zložil, ktorej posledné verše boli „Zbohom ostaň moj živoce, nešedzel mi nikda v kuce.“ Zomrel v Prahe, 11. septembra 2006, kde je aj pochovaný.
Jozef Serafín zostane pre nás všetkých symbolom mimoriadnej odvahy, húževnatosti, pracovitosti.

S nasadením všetkých síl ako vojak a neskôr ako obetavý človek, občan, kresťan, neváhal riskovať svoj život. Je na nás, aby sa na meno a životné dielo tohto vzácneho človeka nikdy nezabudlo.   

×

ZNAČKY: Vranovské NOVINKY SPEKTRUM Stropkov Vranov Týždenník Noviny Zaujímavosti Občan Šport Kultúra Pohotovosť

Realizácia © 2019 GRAND STUDIO, s.r.o. - tvorba propagačnej grafiky a webových stránok